Blade Runner 2049: Snívajú androidi o sequeloch?

Vitajte v dystopickom, ponurom svete Blade Runnera 2049, na ktorý sme tak dlho čakali! Ocitáme sa na umierajúcej Zemi, vo svete, kde je nádej na prekvitanie ľudstva len ružovou spomienkou. Kde je problém zohnať si živú ovcu. Kde sa ľudia radšej nechajú presťahovať na inú planétu. Kde samotnú existenciu ľudstva dokážu nahradiť naše výtvory – androidi takí dokonalí, že ich môžeme od človeka rozoznať len špeciálnym testom. A bude to ešte horšie. Alebo nie?

(K čítaniu recenzie opäť odporúčam pustiť si soundtrack filmu, ktorý je na konci článku.)

Film, ktorý bol natočený podľa knižnej predlohy amerického autora Philipa K. Dicka s názvom Snívajú androidi o elektrických ovečkách?, pozná každý fanúšik sci-fi. Jeho režisér Ridley Scott už v roku 1982 vytvoril takú skvelú futuristickú predstavu budúcnosti, že ani dnes, v dobe, kedy je technologický boom najsilnejší, nebolo potrebné námet reštartovať, ale dalo sa stavať na jeho pevných základoch. Denis Villeneuve (ktorému vďačíme tiež za minuloročný trhák Arrival alebo rok predtým Sicario) preto na príbeh nadviazal o 30 rokov neskôr, vo fiktívnej budúcnosti roku 2049.

(zdroj: Itafilm)

Aké to bolo? Jednoducho WOW.

Márne som sa snažila nájsť nejakú chybu. Tri hodiny (163 min., o 46 minút dlhšia minutáž ako v prvom filme) tohto skvelého zážitku ubehli, ani sme sa nenazdali. Bolo to pohlcujúce a hypnotické. Bolo to temné, drsné, ale nakoniec aj plné silných emócií. Dieliky skladačky menom Blade Runner 2049 do seba dokonale zapadli a vytvorili filmový zážitok roka.

Najvýraznejšie pôsobil vizuál diela. Všetci premýšľali, ako sa s tým tvorcovia popasujú, keďže určitá fikčná realita už bola vopred nastavená a všetci vieme, že kvôli jej kultovosti ju tvorcovia obísť či ignorovať nemohli. Nakoniec si neviem predstaviť, či by to niekto zvládol lepšie. Technológie, reálie aj priestory sa značne podobali na to, čo si pamätáme z prvého Blade Runnera, no boli modernizované, akoby sa sa len nastolil vtedajší trend v dizajnovaní a mnohé roky sa v ňom pokračovalo. Oblé futuristické kontúry boli opozitom špinavých starých kachličiek.

Okrem dizajnu boli úchvatné tiež priestory použité vo filme. Obrovské prázdne chodby a miestnosti z unifikovaných materiálov, práca so svetlom, tieňom, akoby žili svoj vlastný život. Štylizované scény. Depresia sálajúca z na jednej strane preľudnených obývaných častí, kde povrch Zeme tvorí len súvislá zástavba, v kontraste s opustenými, zničenými a mŕtvymi zónami mimo miest. Prehnaná farebnosť nastavila dokonalé zrkadlo ponurej sivosti v jednom zábere.

(zdroj: Itafilm)

Ďalšou časťou skladačky sú príbeh a scenár. Vynikajúco dávkované informácie, postupne odkrývajúce sa fakty, ktorým predchádzalo množstvo náznakov a dohadov nakoniec vytvorili ten mind-blowing efekt, ktorý tak zúfalo dnešnej tvorbe chýba. Mnoho ráz budovali atmosféru a silné napätie dobre načasované a úderné repliky, stačilo niekoľko slov. Ak vás zaujímalo, či Blade Runner 2049 nadväzuje na predchádzajúci film, tak áno, a to značne. Nachádza sa tam množstvo odkazov a narážok na dej prvého filmu, no aj knižnej predlohy. Postavy, ktoré tým vytvorili, majú schopnosť si vás vo veľmi krátkom čase podmaniť a svet je „len“ overene dychvyrážajúci.

Atmosféru budovali pomaly a poctivo. Tvorcovia zostali verní dlhým a pomalým scénam (čo beriem ako plus). Táto nenáhlivosť nám dáva možnosť zosynchronizovať sa s prežívaním hlavnej postavy. Necháva nás precítiť aktuálnu emóciu naplno, vychutnať/vyžrať si to do dna. Melanchólia, ktorá v nás vďaka tomu prepuká, nám zdôrazňuje pocit beznádeje, prehratého boja a dezilúzie sveta, v ktorom sme ponorení.

(zdroj: Itafilm)

Pozerať sa na celý príbeh z pohľadu androida (hlavnej postavy blade runnera K.) v nás vyvoláva ďalšie množstvo otázok, ktoré už síce boli predostreté veľmi dávno a dostatočne frekventovane, no v iných filmoch podobného žánra nás natoľko nenútili hľadať odpovede, ako sa to podarilo tu. Príbeh nič závratné nepriniesol, no scenár nekríva, o nič nezakopáva, plynie ako ustálená rieka – pokojne, no s neodvratnou istotou k svojmu cieľu. Za scenár zodpovedal Hampton Fancher, ten istý človek ako v Scottovom Blade Runnerovi, spolu s Michaelom Greenom (American Gods, Logan) to bola voľba na istotu.

Produkovania sa ujal aj samotný Ridley Scott, takže sme sa mohli spoľahnúť na jeho cit, no zásluhy jednoznačne patria najmä Villeneuveovi. Bol postavený pred neľahkú úlohu hnaný obrovskými očakávaniami publika a on to zvládol na jednotku. Dokázal vytvoriť moderný, no zároveň nostalgický film plný zamyslení, vizuálnych orgií a skvelých hereckých výkonov. Ryan Gosling bol jednoznačne hlavnou postavou, akú si to zaslúžilo a Jared Leto to dal konečne na špičkového záporaka (or is he?). Viac o postavách aj ďalších členoch tvorcovskej crew, ktorí na filme spolupracovali, sa dozviete v našom predchádzajúcom článku o Blade Runnerovi.

Art: Brian Terrero Sensej

Dramatickú bodku za scénami dávala hudba. Soundtracky netvorili nepretržitú kulisu, ako je to bežné v súčasných hollywoodskych trhákoch, ak bola použitá, tak veľmi cielene, divák si ju jednoznačne všimol. Silné, úderné či rušivé tóny, ale aj plynulá, no povšimnutia hodná hudba vyrážala dych. Príjemným prekvapením bolo, ako 3D IMAX kino v CINEMAXE celý zážitok znásobovalo.

Tak ako to je? Majú androidi dušu? A je nejaká nádej, že dokážu s ľuďmi koexistovať v rovnocennom postavení? Dá sa planéta zachrániť? Môžeme veriť v lepšiu budúcnosť? Na to si odpovedzte sami. Blade Runner vo vás určite nechá stopu.

Do slovenských kín uviedla film Blade Runner distribučná spoločnosť Itafilm.

Samozrejme, nesmie chýbať soundtrack. (Moja osobná voľba je 06. Wallace.)

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách. A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Solve : *
28 − 16 =