Ivan Kučera: Skutočné zlo, obávam sa, predstavujú ľudia

Keď sa mi dostala do rúk kniha z vydavateľstva Hydra s názvom Obchádza nás temnota, bol som skeptický. Slovnému spojeniu slovenský literárny horor som príliš nedôveroval. Už po prvej poviedke som však bol vyvedený z omylu. Ivan Kučera v nej vytvoril postavu, ktorá sa stala súčasťou vysvetľovania niektorých záhad aj u nás doma. A ani zvyšok knihy nezaostával. Neraz sa mi stalo, že som si na Google mapách vyhľadával spomínané slovenské lokality, aby som si overil, či sú naozaj také desivé, prípadne tajomné. A to sa mi bežne nedeje. Kniha Obchádza nás temnota ma zaujala natoľko, že som požiadal jej autora o rozhovor, aby nám priblížil svoju tvorbu, tvorivý proces a plány do budúcnosti. Som veľmi rád, že neodmietol a že aj vy budete mať možnosť nazrieť do zákulisia tvorby hororových príbehov.

Hororovým poviedkam sa venuješ už viac ako 20 rokov. Tvoje práce boli vydané v rôznych časopisoch a zbierkach, vydal si aj dve hororové e-knihy. Aký to bol pocit po prvýkrát držať v rukách svoju vlastnú knihu?

Najviac mi utkvelo v pamäti, keď som držal časopis, v ktorom mi vyšla prvá hororová poviedka. Bol som mladistvým kanibalom. Stalo sa to v roku 2008 a na túto neľahkú a značne krvavú úlohu sa podujal dnes už neexistujúci Filmag Extra. V ten deň som ho niekoľko hodín bezmocne zháňal po meste, chodiac od stánku k stánku, ale nikde ho nemali. Až nakoniec sa mi podarilo naraziť na stánok, ktorý ma zachránil. Poriadne lialo, ale mňa hrialo pri srdci. Bol som z toho úplne paf, nemohol som časopis pustiť z rúk. Obchádza nás temnota je zosumarizovaním tejto mojej poviedkárskej činnosti z rokov 1995 – 2016. Samozrejme, bol to príjemný pocit. O to viac, že sa vydarila aj obálka Filipa Bandurčina a úvodné slovo od asi najzaujímavejšieho českého autora –Honzu Vojtíška.

Zbierka Obchádza nás temnota obsahuje 12 poviedok. Začnime hneď pri prvej, ktorá patrí medzi moje obľúbené. Krása poviedky Ovoniavač spočíva v jej všednosti, keďže ju môže zažiť skoro každý. Ako vznikla? Je za ňou nejaká osobná skúsenosť?

Ovoniavač sa páči všetkým, pritom je veľmi jednoduchý. Možno práve preto sa tak páči. Vznikol veľmi dávno, možno ešte keď som chodil na strednú. Bol som vtedy veľký fanúšik Stephena Kinga. Dostala sa ku mne jeho kultová zbierka Nočná zmena, obsahujúca ešte i dnes ťažko prekonateľné poviedky, a práve na základe toho som stvoril Ovoniavača, poviedku s výrazne kingovským fílingom z 80. rokov.

Nedávno som začal písať voľné pokračovanie, ktoré je dosť prekvapivé a uberá sa nečakaným smerom, ale na konci do seba všetko zaklapne. Na oboch poviedkach je vidieť, v akom odlišnom časovom období boli napísané, „jednotku“ napísal puberťák, dvojku dospelý, ženatý muž. Osobná skúsenosť za tým, samozrejme, nie je. Bol som na pár temných miestach, ale nič hororové som tam nezažil, nieto ešte aby som stretol Ovoniavača. Obávam sa, že najhororovejšie svinstvá páchajú ľudia, veľakrát v mene pravdy, väčšinou pravdaže tej svojej pravdy.

 

 

Veľmi rozporuplnú históriu má za sebou poviedka Prasa. Vydavateľstvo Artis Omnis ti za ňu udelilo Cenu Béla v súťaži Martinus Cena Fantázie za najlepšiu hororovú poviedku roka. Stretol si sa ale aj s porotcami, ktorí jej na druhú stranu bez problémov nadelili aj nulu. Čím to podľa teba je?

Ako si sám povedal, je kontroverzná a kontroverzné veci ľudí nespájajú, ale rozdeľujú. Asi by som to nemal hovoriť nahlas, ale ja som Prasa od istého momentu prestal mať rád. Dodnes ho nemôžem čítať. Chcel som napísať niečo smrteľne vážne, ale výsledok je WTF. Mnohým sa Prasa páči, ale nie preto, že by ho pokladali za „seriózny“ horor, ale práve preto, že ho pokladajú za nechutnú, odpornú čiernu komédiu, ktorá ide nie na doraz, ale za doraz. Vtip je v tom, že to tak zamýšľané nikdy nebolo. Odjakživa to mal byť vážny horor.

Minulý rok som dopísal románové spracovanie Prasaťa a to už je podľa mojich predstáv, páči sa mi. Je obohatené o motívy a postavy, ktoré sa do poviedky nedostali. Posilnená bola predovšetkým moja dvorná postava, policajt Enzechštejn. Ale to hlavné, románová verzia je atmosférou menej podobná „komediálnej“ poviedke a viac sa blíži k Cujovi. Čo ale zrejme sklame tých, ktorým sa páčila poviedka.

Motív agresívnych zvierat sa vyskytuje aj v ďalších tvojich poviedkach, ako napríklad Bagrovisko alebo Stádo. Je v nich cítiť inšpiráciu animal horormi z 80. rokov. Je na tom niečo pravdy alebo ťa inšpirovalo niečo iné?

Zvieratá mám rád, takže je zvláštny paradox, že v mojich poviedkach vystupuje toľko ľudožravých. Jediný negatívny konflikt som mal ako malý na návšteve krstnej na dedine pri Myjave, kde ma pohrýzol pes, ktorého som vyprovokoval. Psov mám inak rád, v rôznych etapách svojho života som ich stretol asi milión. Ak psovi raz pomôžete, väčšinou si to zapamätá navždy alebo aspoň na pár najbližších rokov. Človek to spravidla zabudne po pár dňoch.

Na tebou spomínaných zvieracích hororoch z 80. rokov som vyrastal, dobre ich poznám. Veci ako Piraňa, Aligátor alebo Krokodíl zabijak som mal napozerané od detstva z videokaziet a Filmnetu. Ale už vtedy sa mi najviac páčili áčkarské verzie týchto druhov snímok typu Čeľuste. Odvtedy si myslím, že hororu ubližujú dve veci – béčka a humor.

Mimochodom, hoci to bude znieť neuveriteľne, Stádo je inšpirované skutočnými udalosťami, ktoré sa dokonca stali na Slovensku. Upozornil ma na to Honza Vojtíšek. Síce to, čo popisujem v poviedke, sa nestalo, ale faktom je, že istému chovateľovi skutočne utieklo na slobodu to, o čom píšem v Stáde. Čo len dokazuje, aké sú niektoré slovenské zákony hovadské. Chovať v našich zemepisných končinách rôzne exotické druhy zvierat je absolútne hrôzostrašné, zvrhlé, úchylné a absurdné. Až na ZOO, samozrejme, to je výnimka.

 

 

V článku, ktorý si napísal pre našu stránku, si sa vyznal z lásky k filmu The Blair Witch Project. Tento film sa rovnako ako množstvo tvojich poviedok odohráva primárne v lese. Čím ťa les pri tvorbe tak priťahuje?

Je to podobné, ako so zvieratami – každý človek to pozná, je mu to blízke. Lesy tvoria obrovské percento územia celej našej republiky. Navyše, viaceré poviedky z Obchádza nás temnota sa odohrávajú na existujúcich miestach. Bagrovisko v husto zalesnenej oblasti Sigoty za Novým Mestom nad Váhom a Stádo vo Višňovskej doline, malebnom lesnom mieste, naprieč ktorým okrem cestičky vedie aj železnička a to priamo pod legendárnym Čachtickým hradom.

Mám ich rád, strávil som v ich spoločnosti množstvo rokov. Páči sa mi ich pochmúrnosť v zime, ticho prichádzajúcej jesene, rozkvet jari a plný letný rozpuk. V lesoch sa môže všeličo stať a i tu platí, že najhoršie veci pácha človek. Rozhodne by som v lesoch nerád stretol medveďa alebo diviakov, ale ešte neradšej magora. Svet je totiž plný magorov, sú všade. Avšak ako postupne starnem a mám ísť do lesa, chytajú ma obavy. Kedysi som do nich vyrazil bezstarostne, ale dnes viem, že mi veľakrát hrozilo nebezpečenstvo a mohlo to celé dopadnúť veľmi škaredo. Oficiálne sa mi v lesoch ale nič strašné nestalo. Maximálne som sa zrazil s mláďatami diviaka, našťastie ich mama tam práve v tej chvíli nebola. A raz som takmer šliapol na poriadne dlhú čiernu vretenicu.

Sila prírody je obrovská, krutá, majestátna a nemilosrdná. Keď do nej nabehneme so strojmi, nemá šancu, ale ak proti nej stojíme sami, nemáme šancu my. Sme proti nej strašne maličkí, bezmocní a bezbranní. V poslednom čase ma dosť začali fascinovať polorozpadnuté budovy v lesoch. Minulú zimu sme s kamošom boli na obrovskom území, ktoré kedysi patrilo vojakom. Dnes sú tam už len ruiny postrácané v lese. Brodili sme sa snehom a zrazu kamoš stojí a ukazuje mi pozostatok drevenej prepravky s nápisom POZOR GRANÁTY. Nebolo mi všetko jedno, ale prekvapivo sme nevybuchli.

 

 

Z ostatných poviedok, ktoré sme ešte nespomenuli a sú súčasťou zbierky Obchádza nás temnota, máš nejakú, na ktorú by si obzvlášť rád upozornil?

Každý, kto sa rád bojí alebo sa rád tajne díva na zakázané veci, si v Obchádza nás temnota nájde to svoje. Mám tam nebezpečných klaunov, brutálnych sériových vrahov, policajtov, obesencov, deti v nebezpečenstve, temné legendy, sex i od zvyšku sveta odrezané miesta, na ktorých sa dejú príšerné veci, lebo keď ľudia nemajú svedkov svojich činov, robia príšerné, hrozné veci.

O obálku, ale aj o ilustrácie v knihe, sa postaral Filip Bandurčin. Ako sa ti s ním spolupracovalo? Podarilo sa mu vystihnúť náladu poviedok okamžite alebo boli nutné nejaké konzultácie?

Je to otázka aj na nich, ale vždy som sa so svojimi ilustrátormi snažil udržiavať normálne vzťahy v tom zmysle, že som im poslal svoju poviedku a ako sa ju rozhodli vizuálne spracovať, to už bola ich vec. Samozrejme, môžu mi posielať návrhy, nápady, pripomienky a otázky, ale snažím sa im do toho nekecať, lebo je to ich práca a ja jej nerozumiem. Viem len povedať, či sa mi to páči alebo nie. Ale ak už niekoho oslovím, tak jedine človeka, ktorého tvorbu som si v minulosti už všimol a zaujala ma. Čiže neoslovím niekoho, koho výtvarný štýl ma nechytil. To by asi bola blbosť, že?

Filip mi kreslil už obálku e-booku Lesy, ktorý som si v rámci selfpublishingu vydal v roku 2014. Ďalej ilustroval Obchádza nás temnota a tiež poviedku Minerálne vody, ktorá vyšla nedávno v českej hororovej zbierke Ve špatný čas na špatném místě. Filipova kresba je atmosférická, podnecujúca čitateľovu fantáziu. Nie je príliš priamočiara a „jasná“. A to sa mi páči. Niektoré jeho kresby, napríklad k Mrznúcemu dažďuObchádza nás temnota, mi pripomínajú komiksy od jedinečného, riadne špecifického, kultového a vizuálne podmanivého Káji Saudka.

Filip je šikovný. Pamätám si, že Obchádza nás temnota vznikala pomerne hekticky, vrátane ilustrácií, a v tom zhone Filip policajta z poviedky Padla hmla omylom nakreslil ako Enzechštejna. Lenže Enzechštejn v tej poviedke nevystupuje, čiže srandy kopec. Našťastie to Filip bleskovo prekreslil a výsledok jeho práce môžete zhodnotiť sami v knižke.

 

 

Úvod pre Obchádza nás temnota napísal Honza Vojtíšek. O ňom si sa vo venovaní vyjadril, že ťa k vlastnej hororovej zbierke dlhodobo prehováral. Ako dlho to bolo a ako to prehováranie prebiehalo?

Často mi vravel, že by mal rád moje vydané poviedky pokope v jednej knihe. Zakaždým som ho s tým poslal doprdele. Po asi troch rokoch som sa nad tým prvýkrát seriózne zamyslel a zistil som, že je to dobrý nápad. Tá predstava ma začala zaujímať, čoraz častejšie som nad ňou premýšľal. Vzrušovala ma. Oslovil som všetky slovenské a české existujúce vydavateľstvá a možno aj pár neexistujúcich. Odpovedalo mi z nich len minimum a ak, tak záporne. Väčšina z nich sa ani s odpoveďou nenamáhala, mali na práci niečo dôležitejšie. Ako sa tak bavím so začínajúcimi autormi, a že ich za tie roky „pár“ bolo, tak toto je asi ich najčastejšia výčitka na adresu vydavateľstiev. Väčšina vydavateľstiev rukopisy od začínajúcich autorov ignoruje a nečíta, nedajbože aby im slušne odpovedala, že o ich dielo nemajú záujem. Žijeme v drsnej dobe.

V prípade Obchádza nás temnota bola situácia o to horšia, že šlo o horory. Občas trilery, občas mysteriózne veci, ale asi by sa to dalo zovšeobecniť ako horory. Dodnes vydavateľstvá tento žáner pokladajú za nezaujímavý a, to najmä, za komerčne neatraktívny. Pritom hranica medzi trilerom a hororom je niekedy strašne tenká. Čitateľov, ktorých zaujíma triler, by mohol zaujímať aj horor. A čitateľov, ktorých zaujíma triler, je obrovské množstvo. Ako ostatne dokazuje ešte stále relatívne trvajúca móda severských trilerov.

Aké sú tvoje ďalšie plány? Na čom aktuálne pracuješ?

Ak by mal niekto záujem o Obchádza nás temnota 2, tak materiálu je veľa. Okrem množstva nových poviedok, vrátane mojej verzie Ketchumovej klasiky Po sezóne, mám v šuplíku päť dokončených románov, vrátane Prasaťa, romantickej trilerovej balady a jednej megaúchyláčiny, v ktorej zomrie Enzechštejn.

Ďalej chystám voľnú sériu poviedok, v ktorých sa vrátim k postavám zo starých poviedok. Okrem Ovoniavača 2 mám nápady ohľadom Kamionistu 2. Sequel musí obsahovať niečo, čo mu dáva právo na život, nemal by byť kópiou jednotky. Veľakrát môže byť atmosférou a zápletkou dokonca niekde inde, ako jednotka. Aj King také napísal – Doktor Spánok je niečo úplne iné, ako Osvietenie a pritom ide o plnohodnotný sequel. Taktiež rozširujem príbehy o mojom dvornom policajtovi Enzechštejnovi, patetickom drsňákovi v kovbojskom klobúku. Čiže nápadov je more, len ich akosi nemá kto vydávať.

Honza ma tiež raz za čas bombarduje otázkami o prequele ku Kozím ľuďom, ale zatiaľ úspešne odolávam, hoci by bolo o čom písať. A tak som s ním „aspoň“ napísal spoločnú poviedku Mŕtvi klauni nepijú, ktorá pôjde do jeho knihy Sešívance, ktorá je jedinečná tým, že bude obsahovať iba poviedky, ktoré napísal v spolupráci s inými autormi.

Najaktuálnejšia je ale masívna hororovo-trilerová poviedka Vozňovisko, o ktorej však nemôžem z istých dôvodov príliš hovoriť. V každom prípade ide o slovenskú verziu buddy kriminálok, ktorá je nahláškovaná ako scenáre Shanea Blacka a venuje sa jednej desivej urban legende. A ide zrejme o najvulgárnejšiu poviedku roka.

 

„Nikdy som nemal žiadny nadprirodzený zážitok. Skutočné zlo, obávam sa, predstavujú ľudia.“

Ivan Kučera (1981, Myjava) sa špecializuje na drsné trilery a horory, z nich mnohé sú kontroverzné (za rozporuplný krvák Prasa v roku 2011 získal Cenu Béla za najlepšiu hororovú poviedku roka). Naopak, v nemalej časti svojej literárnej tvorby však násilie takmer vôbec nepoužíva a spolieha sa na budovanie ponurej atmosféry s dôrazom na postavy, dialógy a medziľudské vzťahy. Mnohé z týchto poviedok sa odohrávajú v lesoch, alebo aspoň v ich blízkosti. Píše od r. 1995. 99 % jeho tvorby je umiestnenej na Slovensko, často na reálne existujúce miesta. Hoci občas siaha aj po vyslovene nadprirodzených motívoch, väčšinou sa spolieha na to, že najdesivejšie je zlo v nás, v ľuďoch. Tomu, čo je schopný urobiť človek človeku, sa veľakrát nevyrovná ani najbeštiálnejšia hororová postava. Naopak, tradičným hororovým prvkom, ako sú zombie, duchovia či upíri, sa Ivan Kučera snaží takmer úplne vyhýbať a snaží sa na žáner hororu pozerať novo, osviežujúco, inovatívne a moderne.

Autorskú stránku Ivana Kučeru si môžete pozrieť na jeho stránke a obdobnú má aj na Facebooku.

Knihu Obchádza nás temnota si môžete zakúpiť napríklad vo Funtasticu.

 

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách. A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.

Drackula

Beneath this mask there is more than flesh. Beneath this mask there is an idea, Mr. Creedy, and ideas are bulletproof. (V for Vendetta)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Solve : *
18 × 15 =