Chyby v časopriestore a lekcia slušného správania
Uplynulý víkend sa niesol v znamení najväčšieho festivalu popklutúry na Slovensku Comics Salónu. O tom, ako tam bolo a čo sa tam dialo, si určite prečítate už čoskoro v reporte, a preto by som na tomto mieste rád uviedol niekoľko osobných postrehov.
Vojsť do areálu festivalu pre mňa vždy znamená niečo ako prechod do inej dimenzie. V prvom rade, má človek hneď pocit, že je medzi svojimi. S tričkom, na ktorom je motív Star Wars, totiž nie je najväčší podivín, skôr naopak, je až priveľmi konzervatívny. Keď sa chce človek porozprávať o nejakom novom filmovom traileri, novinke, fáme, je prakticky isté, že všetci naokolo na to majú názor a nie je nutné siahodlhé intro do problematiky. Komunikácia, zoznamovanie, skrátka samotné existovanie je tu tak trochu jednoduchšie.
Prvé problémy s časopriestorom zažívam štandardne už na začiatku festivalu. Pozdravím sa s knižným autorom a následne o pár metrov ďalej s vydavateľom. Slovko-dve prehodím s ilustrátorom, a aby som mal knižný kanál kompletný, stretnem aj predajcu a recenzenta. Tam stretnem človeka, čo sa realizuje na YT a jeho plná miestnosť, a hneď oproti skromná autorka artov, ktoré by chcel mať každý na stene. Pár rozhovorov, a z pár minút sa stáva pár hodín. Bežne sa mi stáva, že sa hýbem rýchlosťou 5 metrov za hodinu, respektíve 5 rozhovorov za hodinu. Čas sa stáva relatívny pojem a často je ho málo. Pri pohľade na predajcov sa mi zaujímavý vesmírny úkaz stáva aj v peňaženke. Z ničoho nič sa mi tam zjaví malá čierna diera a vcucne všetok obsah. Jedinou výhodou tohto fenoménu je, že ho v rovnakom čase sprevádza červia diera, ktorá mi v batohu zhmotňuje knihy, komiksy, arty a podobne.
Tento rok sa však objavil aj jav, ktorý ma ale veľmi neteší. V istých momentoch v priestore absentuje slušnosť. A to u tých, u ktorých sa to vyžaduje priam najviac – u organizátorov. Nie je totiž možné, aby sa vyjadrovali urážlivo k návštevníkom. Aby ich ohovárali tak, že terč nemiestnych vtipov to celé počuje. Nie je možné, aby organizátor podráždene odvrkol pri snahe získať informáciu, aj keď je tam práve na to. A slovká ako „prosím“, „ďakujem“, „nech sa páči“ asi tiež ostali niekde vo vzduchoprázdne. Viem minimálne o piatich ľuďoch, ktorí znechutene odchádzali z areálu, lebo boli terčom urážok a posmechu. A dôkazom toho, že sa to dá, sú ochrankári, ktorí sa správali tak ústretovo, až ma to samého prekvapilo. Možno to ide s vekom, možno skúsenosťami, možno profesionalitou, ale chlapík, ktorého by som pokojne nechal strážiť jadrový reaktor, sa ku mne správal ako k najdôležitejšej osobe na svete. A tak to má byť. Ak úspech a neúspech festivalu závisí od návštevnosti a referencií návštevníkov, neexistuje nič dôležitejšie ako návštevník.
Do budúcna verím, že ten negativizmus a neochota bola len ojedinelým zakopnutím, blbou súhrou okolností, prípadne, že to bolo spôsobené lokálnou negatívne ladenou čiernou dierou, ktorá slušnosť vcucla. Festival bol totiž úžasný, ale o tom niekde inde.
