Potom, ako si to Godzilla rozdala s Mutom, sa existencia monštier už nedala viac popierať. Organizácia Monarch tieto tvory dlhšie monitoruje a vyhľadáva a má ich pod palcom oveľa viac, ako by človek čakal. Čo sa ale stane vo chvíli, keď sa bájni titáni začnú prebúdzať? Čaká ľudstvo skaza alebo spása? Vo vzduchu je cítiť zradu, ale aj blížiaca sa búrku.
História Godzilly, aj keď správnym výrazom je Gojia, začala už v roku 1954. Bolo to deväť rokov po udalostiach v Hirošime a Nagasaki a v Japoncoch ešte stále rezonovali následky týchto udalostí. Vo filme Gojira bolo toto monštrum zosobnením strachu z jadrových zbraní, keďže samo vzniklo ako výsledok atómových výbuchov. Hneď o rok sa Godzilla dočkala pokračovania, a aj keď to skončilo zle, spoločnosť Toho sa z toho poučila a išla ďalej. A tak sa diváci za relatívne krátke obdobie dočkali zrodu Rodana (1956), Varana (1958), Mothry (1961), Goratha (1962), Ghidoraha (1964) a podobne. Tón filmov sa postupne menil a z katastrofického skĺzol viac-menej do sféry zábavy, kde monštrá stvárňovali chlapíci v oblekoch a často hrali „volejbal“ s kameňmi veľkosti bežnej budovy. Kaiju univerzum sa ale napriek tomu stalo legendárnym, a preto ma veľmi potešilo, keď vzniklo tzv. Monsterverse.
Monsterverse bolo odštartované filmom Godzilla a nasledoval ju film Kong: Skull Island, ktorý sa dejovo odohrával pred ňou. Ozajstné univerzum monštier sa však rozpútalo až teraz. Od začiatku totiž nesledujeme iba Godzillu, ktorá je už stará známa a berieme ju ako samozrejmosť. Na scéne sa postupne objavia aj ďalšie monštrá. Niektoré priamo, niektoré iba epizódne, respektíve vo vegetatívnom štádiu. Celkovo teda hovoríme o desiatkach prerastených titánov, ktorí tu boli dávno pred ľudstvom a možno tu budú aj dávno po ňom. Kým v starých kaiju filmoch sa vytváralo univerzum postupne, tu máme históriu, ktorú som popísal v predošlom odseku, preletenú za niečo vyše dvoch hodín. Je to ale dvojsečná zbraň, keďže rôzni diváci na to môžu reagovať odlišne.
Ak berieme do úvahy bežného mainstreamového diváka, ktorý o kaiju filmoch počul len veľmi telegraficky, bude mu dianie pripadať veľmi prekombinované. Poriadne sa totiž nič nedozvieme o jednom monštre a už sa beží k ďalšiemu. Takto zhustená mytológia mu nemusí dávať zmysel a miestami mu musí pripadať úsmevná. Fanúšikovi monster filmov ale takéto skratky prekážať nebudú. Mystickú silu Mothry, nekonzistentnosť Rodana, mimozemský pôvod Ghidoraha pozná, a preto ocení, že nemusí zase zdĺhavo sledovať pre neho jasné fakty. Toto je ale problém, na ktorý narazila napríklad Justice League a ja ho veľmi neschvaľujem. Budovať toto univerzum sa dalo oveľa citlivejšie a nemuselo to byť také monumentálne, respektíve, dalo sa to urobiť pre bežného diváka stráviteľnejšie.
Keďže si tvorcovia dovolili takéto veľké skratky, dosť priestoru dostali bitky monštier, ktoré sú pre tento druh filmov nosným motívom. Tu ale tiež narážame na rozpor, ktorý som načrtol pred pár riadkami. Bežný divák nebude reagovať pozitívne na elementy, ktoré sú pre kaiju, respektíve monster filmy vo všeobecnosti bežné. Za všetko spomeniem napríklad absenciu základnej fyziky, kde poryv vetra zbúra budovu, ale človek ho ustojí, kde tlaková vlna zmetie skoro všetko, až na okenice na dome, v ktorom je náš hrdina a podobne.
Do pozadia tiež idú ľudia, ktorí sú v úlohe štatistov. Áno, sú účastní deja a ich príspevok pre príbehový posun tu je, ale koho zaujímajú? Godzilla bojuje s trojhlavým „drakom“ a my máme sledovať naháňačku za zmäteným deckom, ktoré si zaslúži jednu výchovnú? Skrátka pravidlá tohto sveta príšer sú dávkované divákovi príliš rýchlo a príliš priamočiaro, a tak je tu riziko, že ich začne časom odmietať. Oveľa lepšie by bolo, ak by tieto zákonitosti divák objavoval sám, ale tu sme opäť pri pomalšom tempe a opakujem záver predošlého odseku.
Som ale rád, že si tvorcovia neváhali občas urobiť srandu sami zo seba. Vtipných momentov je tu dosť a na odľahčenie situácie sú viac ako potrebné, keďže to, čo sa odohrávalo na plátne, sa nedá brať smrteľne vážne. Pobavilo ma, keď jedna z postáv skoro zopakovala námietku, ktorú malo k logike príbehu jedno dievča, ktoré sedelo vedľa mňa v kine. Dostala odpoveď, vtipnú a s nadhľadom a pre ten moment jej to stačilo. V tomto duchu na mňa pôsobila aj postava doktora Ishira Serizawu, ktorý v prvej Godzille predniesol legendárne – Let them fight! Niečo podobné sa mu už nepodarilo, ale snažil sa o to opakovane. Vždy, keď chýbal pátos a priam samurajsky pokorný pohľad na vec, prišiel doktor a začal kázať. Mne to pripadalo vtipné, keďže staré filmy mali vždy takýchto prorokov, ale vo výsledku to väčšine vyznie asi divne.
Určite ste si všimli, že počas celého textu narážam na súboj pohľadu fanúšika a pohľadu bežného diváka. Pre človeka, ktorý na Godzille skončí skôr náhodou, bude jednoduché ju nenávidieť. Bude sa často vcelku oprávnene nudiť a muníciu na logické zostrelenie čohokoľvek vo filme mu dali tvorcovia množstvo. Ak však človek vie, do čoho ide, nie je to jeho prvý kontakt s týmto žánrom a je pripravený na všetky tie pravidlá a zaužívané normy, bude spokojný. Teda aspoň ja som bol. Dostal som totiž niečo, na čo som sa pozeral ako fagan cez nemeckú satelitnú televíziu, len s lepšími efektmi, zvukom a na veľkom plátne. V úlohe preniesť tento fenomén širším masám však Godzilla zlyhala, a preto ju nemôžem hodnotiť výrazne pozitívne. Ohľadom teasovaného pokračovania začínam byť trochu skeptický, ale aj tak sa teším. Súboj Kingu Kongu tai Gojira sa možno konečne dočká definitívneho víťaza.
Zhrnutie
Godzilla pobaví fanúšika, ale zlyháva v úlohe priniesť krásy sveta monštier bežnému divákovi. Ten sa bude nudiť a ťukať si na čelo.