Hellboy : Krvavý guláš s popcornom

Bez akéhokoľvek preháňania môžeme Hellboya označiť za komiksovú ikonu na úrovni Batmana alebo Iron Mana. Mike Mignola však nevytvoril len tento charakter. Stvoril obrovský dýchajúci svet s bohatou históriou a množstvom hrdinov, ale, samozrejme, s prevahou rôznych príšer. V roku 2004 prišla prvá filmová adaptácia z dielne Guillerma del Tora, a aj keď bola prijatá vcelku pozitívne, mnohí frflali, že je iná ako Mignolova predloha. V roku 2008 prišlo pokračovanie The Golden Army a Del Torova typická poetika úplne vytlačila temné Mignolove poňatie tejto postavy. Napriek tomu, že množstvom fanúšikov sú tieto dva filmy hodnotené pozitívne, tretí diel ostal, asi už navždy, niekde v del Torovej zásuvke. Prešiel dlhý čas a aj ikonický Ron Perlman strčil svoj kostým do pivnice. Po približne desiatich rokoch však táto téma opäť ožila.

Prvá vec, ktorá sa riešila, bolo obsadenie. Ron Perlman bol pre túto úlohu ako stvorený a ktokoľvek by po ňom prišiel, by to mal veľmi ťažké. Voľba padla na Davida Harboura, známeho napríklad zo seriálu Stranger Things, a spôsobilo to minimálne množstvo udivených reakcií. Sám som patril medzi skeptikov, ale Harbour ma milo prekvapil. Je to iný Hellboy, ale nevnímam to ako chybu. V akčných pasážach ma bavil, bol správne odľahčený, nepáral sa s príšerami ani s fľašou tequily. Občas mi síce prekážalo jeho neustále nariekanie nad tým, ako ho „otec“ nemá rád, ale aspoň to nebola emočne úplne plochá postava. Mnohí mu už na plagátoch vyčítali, že je strašne škaredý a nesympatický. No, démon z pekla, ktorého osudom je zničiť svet, by mal presne tak vyzerať. S hlavnou postavou som teda problém nemal. Ten bol totiž inde.

(zdroj: Forum film)

Ako som už spomenul v úvode, Hellboyovo univerzum je vďaka fantázii Mikea Mignolu obrovské. Existuje v ňom množstvo postáv a príbehov, a preto bolo určite z čoho čerpať. A je obrovská škoda, že sa k tomu tvorcovia postavili najhoršie, ako mohli. Nezobrali totiž jeden príbeh, ktorý by dokonale vystavali, ale zobrali ich hneď niekoľko. K tomu prihodili viacero ikonických postáv a všetko to hodili do mixéra. Dostávame tak veľmi nesúrodý, často nelogický príbeh, ktorý má množstvo pasáží, ktoré sú úplne zbytočné. Sú tam pravdepodobne len preto, aby tam boli, a množstvo motívov, ktoré by pokojne utiahli samostatný film, vyšumí do prázdna. V minútových intervaloch jedna ikonická postava strieda druhú a človek tak sleduje kaleidoskop premárnených šancí.

Ústredným motívom celého filmu je slovo osud. Nie však v pozícii dobrej dejovej linky. Slovo osud je barlička, ktorá sa využije vždy, keď je nutné niečo vysvetliť a scenárista si dal kreatívnu pauzu. Slovo osud sa to snaží celé zlepiť, ale vo výsledku toto lepidlo začína byť časom otravné a občas až trápne.

(zdroj: Forum film)

Oceňujem fakt, že sa tvorcovia nebáli krvi a brutálnych detailov. Vnútornosti a roztrhaní ľudia vyzerajú síce zaujímavo a zábavne, ale všetkého veľa škodí. Desiaty záber na črevá a dvadsiata piata odtrhnutá končatina už bola trochu nuda. Úplne sa zabúdalo na atmosféru a divákovi sa pod nos hádzalo všetko možné, aby sa jasne prezentovalo, čo si tvorcovia môžu dovoliť. A pritom jedna scéna plná tieňov, zvukov a podvedomého strachu z neznámeho by urobila oveľa viac ako explicitná hromada roztrhaných mŕtvol.

(zdroj: Forum film)

Prácu režiséra Neila Marshalla mám rád. Či už skoro zabudnutý horor Dog Soldiers (2002), legendárny Descent (2005), alebo uletené postapo Doomsday (2008). A aj v Hellboyovi je celkom jasne cítiť jeho rukopis. Akcia je dynamická, nekompromisná a miestami strašne cool. A práve momenty, keď sa Neil evidentne naplno vybláznil, ma bavili asi najviac. Vypustil som myšlienky ohľadom ústredného príbehu a užíval som si akciu. Ale bolo to ako sledovať hitparádu, kde vás raz za čas zaujme nejaký klip. A to určite nie je pocit, ktorý z filmu chcete mať.

(zdroj: Forum film)

Ak sa na to pozrieme globálne, Hellboy mal všetkého zbytočne veľa. Príliš veľa motívov, ktorých kombinácia ironicky vypálila úplne triviálne. Tento film sa totiž nedá vyspoilerovať. Nie je tu žiadny zvrat, ktorý by divák nečakal. Drsné spracovanie a cool hudba sú tiež super, ale nie keď sa na diváka valia intenzitou Niagarských vodopádov. Ak aspoň trochu poznáte Mignola-verse, možno vás občas potešia odkazy a ikonické postavy, ale ak sa vôbec neorientujete, budú to pre vás situácie v príbehu úplne zbytočné. Scenár z dielne Andrewa Cosbyho by sa dal spracovať ako výživný seriál s desiatimi hodinovými epizódami. Na dvojhodinový film toho bolo skrátka veľa. Bodkou za pocitom, že tu niekto veľmi výrazne nezvláda svoje remeslo rozprávača príbehu, bola záverečná scéna. To, čo by niektoré štúdiá vyriešili tridsaťsekundovou potitulkovou scénou, si tu ukradlo niekoľkominútovú akčnú sekvenciu. Lebo prečo to urobiť jednoducho a s dobrou atmosférou, keď to môže byť krvavé, cool a môže k tomu hrať ďalší našlapaný song. Zase.

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách. A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.

Drackula

Beneath this mask there is more than flesh. Beneath this mask there is an idea, Mr. Creedy, and ideas are bulletproof. (V for Vendetta)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Solve : *
19 × 8 =