Jana Plauchová: Vesmír si zaslúži záujem a podrobné štúdium

Keď som začiatkom leta minulého roka siahol po knihe Úvod do teórie chaosu, bol som veľmi príjemne prekvapený. Nečakalo ma žiadne odpočinkové čítanie, skôr naopak. Jane Plauchovej sa podarilo spiecť mi závity a rôzne aspekty príbehu som v duchu rozoberal ešte dlho. Následne som ju mal možnosť vidieť na jednom z popkultúrnych festivalov, kde bola súčasťou prezentácie vydavateľstva Artis Omnis. V prvom momente ma prekvapilo, keď som videl drobné a na prvý pohľad tiché žieňa sedieť na stoličke na kraji pódia. Keď však začala rozprávať o vesmíre, oceáne, s úžasným zápalom a istotou, ktorá tkvie v obrovskom teoretickom základe, všetky pochybnosti boli preč. A to, čo ma fascinovalo v knihe, som videl aj naživo. Bol to veľmi príjemný zážitok a som rád, že si táto autorka našla čas a odpovedala nám na niekoľko otázok.

Multiverzum: Začnime pri vašom povolaní. Čo inšpiruje mladé dievča ísť študovať vesmír? Čo vás na ňom tak fascinovalo?

Jana Plauchová: O vesmír sa zaujímam od najútlejšieho veku. Pripadalo mi to samozrejmé, logické. Odkedy som sa dozvedela, že Zem je iba malou guľôčkou oproti gigantickému vesmíru naokolo, považovala som za prirodzené venovať najviac pozornosti tomu gigantickému vesmíru naokolo. A naopak, zdalo sa mi čudné venovať sa toľko záležitostiam na našej zanedbateľnej Zemi. Až keď som dospela, na vlastnej koži som pocítila, ako naše pozemské starosti – hoci objektívne bezvýznamné oproti vesmíru – dokážu fascináciu z neho z človeka vytriasť. No starosti-nestarosti, stále si myslím, že vesmír si rozhodne zaslúži záujem a podrobné štúdium.

Na svojom webe o sebe uvádzate, že ste písali už na základnej škole. Vždy to bolo sci-fi alebo ste skúšali aj iné žánre?

Keďže som začínala písať ako dieťa, prvé boli rozprávky. Nasledovali dobrodružné príbehy pre mládež a zhruba od jedenástich rokov aj prvé pokusy o sci-fi. Tieto pokusy, podobne ako aj pokusy v ostatných žánroch, však väčšinou zostávali nedokončené. Až do šestnástich rokov som sa rovnakou mierou pokúšala o písanie sci-fi, fantasy a príbehov o zvieratách v štýle Londonovho Volania divočiny. Sci-fi napokon zvíťazilo a stalo sa mojím výlučným žánrom na nasledujúcich osem rokov.

Keď ste postupne počas štúdia získavali teoretické vedomosti, stávalo sa písanie jednoduchším alebo, naopak, sa vám písalo ťažšie?

Určite sa stávalo jednoduchším. Poznatky síce zopár dverí fantázie zatvoria, ale zároveň množstvo nových dverí otvárajú. A v oblasti, kde som doma, sa mi určite píše omnoho plynulejšie, pretože sa nemusím zastavovať a googliť nejaký fakt. Zároveň mám menšie obavy z toho, že čitatelia moje nedostatočné vedomosti odhalia.

Váš posledný vydaný román Úvod do teórie chaosu, sa okrem iného zaoberá ľudským strachom a fóbiami. Inšpirovali ste sa nejakým konkrétnym zážitkom? Mali by ste odvahu vydať sa na dno oceána?

Konkrétne fóbiou z hĺbok netrpím a na dno oceána by som sa určite pozrela veľmi rada. Mám ale viacero iných fóbií, napríklad z lekárov – trochu paradoxne, keďže môj hrdina, fobik Pete, bol tiež lekár. Vykreslenie jeho pocitov z hlbín pochádza z mojich pocitov v čakárni zubárskej ambulancie.

Nerozmýšľali ste niekedy, že by ste dianie tohto románu situovali do vesmíru?

Nie, vesmír mám dostatočne vyťažený v iných dielach. A vždy som chcela napísať aj niečo z oceánskych hlbín. Aj preto, lebo pripomínajú vesmír svojou rozľahlosťou, temnotou, nepreskúmanosťou a nemožnosťou človeka v nich prežiť. Popritom však majú svojskú atmosféru.

V románe sa objavujú rôzne alternatívne línie, ktoré ponúkajú nevyčerpateľné možnosti. Nestávalo sa vám, že ste sa v nich pri písaní strácala? Nebolo tých možností občas priveľa?

Áno, obávala som sa, že sa v možnostiach stratím. A aj toho, že som nesprávne odvodila logický dôsledok sveta neobmedzených možností. Keď začínali presvitať paralely medzi vesmírmi, bála som sa napríklad, že ich nedám do ekvivalentného času. Preto som si vo vytlačenom rukopise písala na listy v každom z hlavných vesmírov Deň 1, Deň 2… A čo sa týka dôsledku neobmedzených možností, snažila som sa nad príbehom skutočne veľmi premýšľať a dať ho pred vydaním čítať čo najvyššiemu počtu testovacích čitateľov. Aj tak som ale mala strach, že mi po vydaní nejaký recenzent ukáže nejakú jednoduchú myšlienkovú konštrukciu, prečo to takto nejde. To sa však, našťastie, zatiaľ nestalo.

Existuje možnosť, že by ste sa k tomuto príbehu vrátili v prípadnom pokračovaní?

Pri každom z mojich románov mi pri ich konci príde nápad na voľné pokračovanie. Úvod do teórie chaosu je však jedným z tých románov, pri ktorých sa týmto nápadom nezaoberám nijako vážne. A v podstate to ani nie je nijaký nápad na príbeh, skôr len na názov, ktorý by vtipne odkazoval na názov prvého dielu – znel by „Teória chaosu pre pokročilých“.

Ovplyvnili nejakým spôsobom vaše publikované romány vašu prácu? Ako sa na príbehy, ktoré píšete, pozerajú kolegovia?

Nemyslím si, že by romány moju prácu ovplyvnili. Kolegovia nečítajú sci-fi a žiadny z nich nečítal nijaký z mojich románov.

Na čom aktuálne literárne pracujete? Môžeme sa tešiť na ďalší román?

Už niekoľko rokov veľmi nepíšem, ale o to viac sa snažím dolaďovať a publikovať obrovské množstvo materiálu, ktoré mi ešte zostáva v šuflíku. Najhorúcejším kandidátom na vydanie je momentálne veľmi starý, ale vynovený rukopis Druhá planéta. Je to predstaviteľ čistej, tradičnej hard sci-fi. Na budúci rok sa zase črtá publikácia mojej prvej populárno-náučnej knihy, rozsiahlej encyklopédie Súhvezdia od Andromédy po Žirafu.

Čo práve čítate? Vedeli by ste našim čitateľom odporučiť nejakú knihu, ktorá vás v poslednom čase naozaj zaujala?

Momentálne čítam Volanie kukučky od Roberta Galbraitha, no táto kniha ma príliš nenadchla. Zo svojej nedávnej čitateľskej minulosti však môžem odporučiť román Misery od Stephena Kinga. Je to príbeh spisovateľa, ktorého drží v zajatí jeho šialená fanúšička a núti ho, aby vrátil život jej obľúbenej románovej postave Misery. Je dosť možné, že ma tento príbeh nadchol najmä preto, že som sama autorka. Zaujali ma myšlienky, ktoré ohľadom písania hlavný hrdina predostrel, ako aj techniky, akými King vyvoláva s minimom slov v čitateľovi ten správny dojem. Misery však vyniká spomedzi ostatných Kingových románov aj inak – neobsahuje nadprirodzené prvky, iba ľudské zlo, a tiež je spestrený ukážkami zo štýlovo úplne odlišného románového cyklu o Misery. Takéto príbehy v príbehu sú môj obľúbený motív.

 

Jana Plauchová sa narodila v Banskej Bystrici a už od malička ju fascinovali vesmír, prírodné vedy a príbehy. Vyštudovala bakalársky stupeň Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici v odbore systematická biológia a ekológia, pomaturitné štúdium astronómie v Hurbanove a magisterský stupeň molekulárnej biológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V súčastnosti žije v Žiari nad Hronom, kde pôsobí ako odborná pracovníčka Krajskej hvezdárne a planetária Maximiliána Hella. Debutovala románom Nula Kelvinov (Q111, 2012). Vo vydavateľstve Artis Omnis jej vyšli romány Večňosť omylov (2014) a Úvod do teórie chaosu (2016). Jej poviedka Granátový vesmír vyšla v zbierke Dotyky budúcnosti (Artis Omnis, 2014) a poviedkou Po oblakoch nikto nechodí obutý sa stala súčasťou zbierky Žena s labutí (Fortna, 2018).

Viac sa o Jane Plauchovej môžete dozvedieť na jej webe adhara.sk.

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách. A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.