Site icon Multiverzum

Majka Danihelová: Kronika strateného impéria I – V znamení ametystu

No a čo, že je to divné? Veď je to fantasy, tam môžeš napísať hocičo.

(Rozšírený názor medzi laikmi a najlepší vtip ever.)

Vydavateľstvo CooBoo nám prinieslo prvotinu slovenskej autorky Majky Danihelovej, YA fantasy V znamení ametystu. Ako signalizuje aj jej podnadpis, ide o prvý diel série Kronika strateného impéria.

Hlavná hrdinka, sedemnásťročná Meggie, sa po zvláštnych udalostiach súvisiacich s výskytom fialových vĺn na oblohe ocitne v inom svete – v Ametystovom lese plnom zvláštnych bytostí. Zdá sa, že sa tu deje čosi nekalé a hrozí, že dávne zlo sa vráti. Meggie musí čo najrýchlejšie pochopiť pravidlá tohto sveta a rozlúštiť zápisky svojej mŕtvej mamy, aby zistila, ako tomu zabrániť.

Pomôcť jej v tom môžu aj zápisky dvoch súrodencov, ktorí ako jediní v minulosti nepodľahli pôsobeniu Obsidiánového prúdu, čiernej skazy, ktorá núti obyvateľov Ametystového lesa páchať ohavné činy. Svoje tajomstvá však má aj mocný Ametystový lampáš, ktorý ochraňuje les a jeho hranice. Navyše neskôr vyjde najavo, že na pozadí prebieha aj tichá politická hra, ktorá však môže zmeniť celý svet. Zdá sa však, že je to zatiaľ len Meggie, ktorá vidí nebezpečenstvá. Postupne tiež zisťuje, že, či sa jej to bude páčiť, alebo nie, práve ona je kľúčom k rozlúšteniu všetkých záhad.

Vitajte v Ametystovom lese, môžem vám ponúknuť džús?

Jednou z vecí, ktoré pri fantasy očakávate, je, že sa spolu s hrdinom/-kou ponoríte do fantastického sveta s vlastnými pravidlami, obyvateľmi a mágiou. Problém vzniká, keď fantastický svet nedáva zmysel. A to je, bohužiaľ, aj prípad V znamení ametystu.

Majka Danihelová nám predstavuje Spoločenstvo národov, ktoré by rado bolo svetom historickým. Čitateľ je však ešte na začiatku vystavený chaotickému opisu prostredia, ku ktorému autorka pridáva ďalšie a ďalšie nelogické nápady.

Prelínajú sa tu obrazy z moderného sveta (pouličné lampy, obývačka), stredoveku (väzenské vozy, stráže ozbrojené mečmi) a akéhosi baroka/klasicizmu (mladé slečny v bohato zdobených čipkovaných šatách s klobúčikmi na hlave, ktoré zo šálok distingvovane popíjajú čaj pri svojom honosnom dome s jazierkom). Popritom hrdinka obyvateľom lesa vyčíta, že žijú v dobe kamennej a cíti sa ako v stredovekom filme.

Prekážku pri budovaní atmosféry historického sveta tiež predstavuje autorkina slovná zásoba. V prípade zbrane, ktorá prejde hrudným košom skrz-naskrz, rozhodne nie je na mieste slovo „nožík“ (s. 94) a pri opise stredovekej kuchyne by asi málokto čakal „niečo ako platňu a mini kuchynskú rúru“ (s. 59). Nehovoriac o fakte, že všetci muži nosia „tričká“. Hrdinka z moderného sveta možno nemá prehľad o historických reáliách a nevie všetko pomenovať, no autorka by mala zvládnuť zakomponovať túto skutočnosť do textu.

Podobné sú aj ďalšie reálie. Hoci sa hlavné mesto ríše nachádza vo vnútrozemí, hrdinka cíti vôňu mora. Vstupenky na ples sa vyhrávajú súťažou v pití v krčmách, ktoré pripomínajú diskotéky (s. 282) a inde si postavy pri štrnganí príborov a čiaš pochutnávajú na cestovinách so syrovou omáčkou a bylinkami (s. 191).

Drsná hrdinka sa tvárila drsne

Ani postavy sa nevyhli kiksom. Napísať silnú a uveriteľnú ženskú postavu, ktorá nie je z cukru, ale ani z kameňa, je umenie samo o sebe. Na málo skúseností tu dopláca aj Danihelová. Jej Meggie sa ocitla v nezávideniahodnej situácii a všetkými silami sa s tým snaží vyrovnať. V niektorých momentoch zažiari trefným sarkazmom, omnoho častejšie však skĺzne k tomu, že každého osočuje a sem-tam sa poriadne opije. Odvážnym krokom bolo aj použitie ja-rozprávania. Hoci je opis myšlienkových pochodov a pocitov hlavnej hrdinky jednoduchší, v prípade ďalších postáv je to práve naopak. Namiesto sledovania reakcií svojich priateľov sa však z Meggie stáva „anténa“ na ich pocity a motivácie. Autorka sa to snažila zachrániť tým, že jej pridelila aj zvláštnu schopnosť empatie, no tento „boh zo stroja“ vyznieva komicky.

Ani vedľajšie postavy nevynikajú, chýba im detailnejšie vykreslený charakter a motivácia. V niektorých okamihoch vám však bude sympatickejší citlivý Wen alebo arogantná, no zároveň ublíženie skrývajúca Denis než samotná Meggie. Za všetky tieto okamihy hovorí moment, ktorý zblíži hlavnú hrdinku s kamarátkou:

„Povedala som jej, že ak nevylezie na strom, podpálim tú jej krásnu blonďavú hrivu.“

„Haha, to je dobré, to by som urobila aj ja.“

V znamení ametystu nie je knihou, ktorou chcela byť

Vidieť, že k písaniu autorka pristupovala s nejakou víziou, plánom a zaujímavými nápadmi, ktoré v YA literatúre ešte stále nie sú bežné. Motív znásilnenia a toho, ako to pôsobí na obete, spoločenská pretvárka, cenzúra, zákaz kníh o histórii, rasizmus či postoj spoločnosti k cudzincom, chorým a postihnutým, to nie sú ľahké témy. Tradičné klišé žánra ako mŕtvy rodič s tajomnou minulosťou, denníkové zápisky, motivácia úhlavného nepriateľa či časovo obmedzené maskovanie sú tiež použité v zaujímavých kombináciách.

Lenže všetky spomenuté nápady a postupy ostávajú v Danihelovej texte zúfalo nevyužité, nerozpracované. Na to, aby sa stala senzáciou, potrebuje autorka poctivejšiu spisovateľskú prípravu: naštudovať historické reálie, zjednotiť pravidlá fungovania svojho sveta, pohrať sa s profiláciou postáv, zemepisom a časovými údajmi. Takto však torta od psíčka a mačičky blogerská senzácia tohto desaťročia ostáva len chaotickým mixom dobrých nápadov a zlých riešení.

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvo CooBoo, Albatros. 

Podrobnosti o knihe:

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách! A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.