Sandman 7 : Krátké životy

Siedmy diel Sandmanových príbehov nám predostrie komplikované rodinné záležitosti. Aj napriek tomu, že ide o rodinu Večných, božstiev, ktoré zosobňujú určité aspekty ľudských životov, nie sú až také odlišné od problémov smrteľníkov. Najmä keď má každý zo súrodencov iný pohľad na svet a celkom iné priority.

Najmladšia z Večných súrodencov Delírium (kedysi, v iných dobách, zosobňovala šťastie a potešenie, ale to už dávno neplatí) sa rozhodne nájsť 300 rokov strateného brata Skazu. To, že Večných jeden zo súrodencov opustil, sme sa nepriamo dozvedeli už v štvrtej knihe s názvom Údobí mlh. Delíriu však začne Skaza chýbať, a keďže sa nespráva ako jej ostatní súrodenci – teda že sa nestará len sama o seba a ostatných neignoruje -, rozhodne sa ho nájsť. Aj napriek tomu, že ju všetci dohovárajú, aby to nerobila, lebo Skaza zjavne netúži po tom, aby ho niekto našiel. Ale skúste niečo vysvetliť Delíriu.

Nik zo súrodencov nechce Delíriu pomôcť a každý má na to vlastné dôvody. Jediný, kto privolí, je Pán snov, Morfeus. Snaží sa tak nemyslieť na svoje čerstvo zlomené srdce. Ich výprava však spustí reťazovú reakciu nebezpečných udalostí, ktorým Delírium ani Sen nevedia zabrániť.

V predchádzajúcej recenzii som citovala kritičku Susan Sontagovú, ktorá tvrdí, že skutočné umenie nás má znervózniť, a tvrdila som, že Sandman je toho zosobnením. Siedma kniha série môj názor podtrhla a zdefinitívnila. Prýšti z nej úzkosť, bolesť a smútok. Je to príbeh o tom, ako najpremenlivejší a najnestálejší z aspektov (Delírium) hľadá aspekt (Skazu), ktorý sa vďaka ľudskej povahe stal stálym a nemenným. Ktorý bez ohľadu na okolnosti prežije navždy. Je to rozbor strachu zo zmeny, ktorým trpia všetci Veční, no aj väčšina ľudstva. Je to o neustálej premene napriek snahe o stálosť. Nik nedokáže zmene zabrániť. Ani bohovia.

Najbolestivejšie je sledovať Delírium. Premena z niečoho šťastného na niečo chaotické a smutné ju stála akýkoľvek rešpekt u súrodencov. Môžu ju mať radi, môžu ju ľutovať, ale už nikdy ju nebudú považovať za seberovnú. Je to tým, že sa správa ako malé dieťa? Je to tým, že jej myšlienkové pochody nedokážu sledovať a pochopiť? Je nenormálna? Alebo sú nenormálni všetci ostatní? Tieto otázky zostanú počas celej siedmej knihy otvorené ako rana. Ako dokonalý kontrast Delíria môžeme sledovať Morfea. Je chladný, drží si odstup a tvári sa, že má vždy nadhľad. Dookola rozpráva o zodpovednosti a povinnostiach, aj keď ich sám tak často a neuvážene opúšťa. Jeho cesta s Delíriom však vrstvu po vrstve odhaľuje vnútro Pána snov. Odhaľuje, že mu nie je všetko ľahostajné, ako tvrdí, a že on sám sa obrátil chrbtom k jednej z najväčších zodpovedností svojho predlhého života.

Príbehom Delíria a Pána snov sa prelínajú vedľajšie dejové línie, kde sledujeme postavy, ktoré zasiahlo ich pátranie. A či už je to „obyčajná“ šoférka, alebo bohyňa, ktorá tancuje za peniaze, ich príbehy sa vám zaryjú pod kožu. Gaiman nás neukráti ani o flashbacky na Skazu a to, čo viedlo k jeho rozhodnutiu opustiť rodinu a celé ľudstvo.

Pointou celej knihy, ktorú museli pochopiť Veční, ale aj čitatelia, pre mňa bolo, že žiadny život nie je dosť dlhý, pokiaľ nie je nekonečný, a taký nie je žiadny. V každom živote zostane niečo neprežité, nedopovedané, nevyjasnené a neokúsené. Vždy je prečo žiť a prečo trpieť.

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu CREW.

  • Vydavateľstvo: Crew
  • Scenár: Neil Gaiman
  • Kresba: Jill Thompsonová
  • Preklad: Viktor Janiš
  • Počet strán: 256
  • Obálka: brožovaná
  • Rozmery: 256 x 168 mm
  • Jazyk: český
  • ISBN: 978-80-7449-812-1

 

Eva "Efken" Piarová

"Nolite te bastardes carborundorum."

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Solve : *
18 + 16 =