Site icon Multiverzum

Skalpy 7: Rezervace v rytmu blues

Ivan "tron" Kučera

 

„Kam utečieš teraz?“

„Najskôr do pekla. Ak ma tam budú chcieť. A tam sa aj uvidíme, miláčik.“

Multiverzum sa ma opýtalo, či by som chcel recenzovať najnovšie Skalpy – v poradí už siedmu (z desiatich) kníh s názvom Rezervácia v rytme blues. Po republike sa o mne totiž rozkríklo, že Jasona Aarona a jeho (pravdepodobne životnú) sériu detailne sledujem od jej prvopočiatkov. Bolo to, akoby sa ma opýtali, či chcem zadarmo tri poschodové čokoládové torty. Alebo nové auto. A kto normálny by odmietol tri čokoládové poschodové torty?

Skalpy sú od prvej časti úžasná jazda, ktorá sa číta takpovediac sama. Aj tak ma však zaskočilo, keď som z poštovej obálky vytiahol poriadneho macka. Ani doteraz najdlhší diel série (trojka – Mŕtve matky) nebol zďaleka taký dlhý, ako Rezervácia v rytme blues. Povedal som si ale, že kto sa dal na vojnu, musí bojovať. A vrhol som sa na to. Bolo to niečo ako… ako… no proste akoby máte zjesť tri namakané čokoládové torty naraz. Príjemný boj.

Veľmi mi v tom pomohol diabol Jason Aaron, pretože Skalpy sa naozaj čítajú samé. A rýchlo. Otáčate stránkami, ste nabudení, ste rozrušení a nie zajtra, nie o chvíľku, ale HNEĎ chcete vedieť, ako sa to skončí. Hoci máte (správneho!) tušáka, že tento typ príbehov sa pekne rozhodne skončiť nemôže. Alebo vari môže? Verte mi, rád by som Dashovi doprial šťastný koniec. Pokojne aj síce ťažký, ale zároveň poctivý a v jadre krásny, akého sa dočkal párik z prológu sedmičky.

Nemá zmysel rekapitulovať udalosti z predchádzajúcich dielov. Stalo sa milión vecí a potom ešte ďalšie dva milióny, ale aspoň v krátkosti – celé sa to začalo ako predvídateľný (ale brutálne dobre nakreslený a perfektnými postavami aj dialógmi disponujúci) príbeh o agentovi FBI Dashovi, ktorého šéf prinúti infiltrovať sa do zločineckej skupiny (originálnej indiánskej rezervácie). Tú vedie mocný náčelník Rudá vrána, ktorý v rezervácii otvoril veľkolepé kasíno. Je to dosť paradox, pretože indiánska rezervácia je plná chudoby, drog, alkoholu, domáceho násilia, potratov a dalo by sa povedať, že kto má doma zavedenú elektriku a septik, je na tom veľmi dobre. Noblesné megakasíno sa v špinavej chudobe vyníma ako päsť na oko.

Prchký a horkokrvný Dash, ktorý nechodí ďaleko po ranu, má strašne veľa problémov. V rezervácii natrafí na svoju matku, s ktorou má mimoriadne komplikovaný vzťah. Potom sú tu drogy. Na ktorých je závislý. Samozrejme, problém je aj samotný náčelník. A Dashov šéf z FBI, ktorý má s náčelníkom nevybavené účty z hlbokej minulosti. Celé to pred niekoľkými desaťročiami odštartovala nikdy nevyriešená, brutálna vražda dvoch agentov FBI, do ktorej bol náčelník podľa všetkého zapletený. Dashovmu šéfovi nevyriešený krvavý prípad nikdy nedal spávať a aj práve preto do blízkosti Rudej vrány nasadil svojho človeka. Aby mu dávny prípad pomohol objasniť. Všetko je však v skutočnosti oveľa komplikovanejšie. Ambicióznejšie. Náročnejšie. Postupne pribúdali vrstvy, dejové línie, postavy, vzťahy.

Sága Skalpy je bohovská. Keď máte pocit, že nadíde rozuzlenie, objavia sa nové zvraty, udalosti a postavy a celé to zrazu nečakane chytí nový dych. A znova frčíte dole strmým kopcom. Na neutrále. A s nefunkčným volantom. A brzdami.

Od Jasona Aarona sme medzitým dostali malú prestávku v podobe nenáročnej, ale o to údernejšej a drsnejšej, chuťovky Muži hnevu. Tá však, akokoľvek temná a vydarená, bola skutočne len drobným a neambicióznym oddychom pred ďalšími novými Skalpami.

Siedmy diel potvrdzuje to, čo si myslím už od jednotky (no dobre, snáď s výnimkou pätky, ktorá bola v porovnaní s ostatnými dielmi o skalp kratšia): Skalpy sú jedna z najlepších komiksových sérií, aká kedy vychádzala. Možno dokonca lepšia, než najzásadnejšie série v DC/Marveli. Pretože kým ony sa spoliehali na kultové, celosvetovo známe postavy s tradíciou čítajúcou desaťročia, Skalpy ponúkli originálny príbeh plný nových postáv. Ak toto raz sfilmujú ako televíznu mini-sériu a sfilmujú to dobre, bude to udalosť roka.

Na rovinu: v sedmičke sa dej príliš dopredu nepohne. Tentoraz (nie prvý a určite ani posledný) sa motáme v hlbokej minulosti. Odkrývame vďaka tomu motivácie rôznych postáv, o ktorých sme si doteraz mysleli, že ich poznáme. Ale nepoznáme. Teoreticky to občas pôsobí ako naťahovaná žuvačka, no prakticky však aj naoko nedôležité dejové linky súvisia s hlavnou. Keď sa objavia, poviete si, že je vlastne logické, že sa objavili a že by práveže bolo nelogické, ak by sa neobjavili. Akurát doteraz ticho a trpezlivo čakali na vhodnú príležitosť, kedy vtrhnúť na scénu a naplno ju ovládnuť. Nekompromisne a, nuž, krvavo. Ako inak. Sme predsa v Prériovej ruži.

Perfektne je to vidieť na sedmičkovom prológu, venovanom dvom starým Indiánom. S príbehom to nijako nesúvisí a teda je to zdanlivo zbytočné. V skutočnosti však aj to mnohé vypovedá o živote v rezervácii, resp. na jej okraji. O indiánskej duši a stratených snoch. Aj vďaka týmto vedľajším linkám a postavám Skalpy majú takú údernosť a hĺbku. Je v tom sila, je v tom nádhera a je v tom jednoduchosť. Poznám ľudí, ktorí sú presvedčení o tom, že sú viac, než iní, lebo majú veľa peňazí. I preto na mňa tento zaujímavý prológ nových Skalpov fungoval. Pretože život je skutočne o všeličom, ale o peniazoch nie, a kto si to nemyslí, tomu niet pomoci.

V sedmičke sa pod skalpel dostal Šunka a musím povedať, že TOTO som rozhodne nečakal. Ďalší dôkaz, že Jason Aaron vie stále prekvapiť.  Vyzerá to možno ako odbočenie od podstatného, ale potrebujeme poznať origin všetkých postáv, hlavných i vedľajších. Iba tak to na nás na konci bude mať presne taký silne emotívny dopad, aký Jason Aaron od začiatku detailne naplánoval. Vďaka tejto jedinečnej psychologickej drobnokresbe sa zo zlých ľudí stávajú postavy, ktorých zvrhlým motiváciám aspoň čiastočne rozumieme, a naopak, z dobrých postáv sa stávajú osoby s temným cudzincom v duši. Tento diel trochu spomaľuje a umožňuje „hlavnému“ deju oddýchnuť si. Ale ako povedal klasik Arnold Schwarzenegger v Predátorovi: niekedy musíte spomaliť, aby ste celí došli do cieľa.

Ďalším oživením sú bravúrne skoky v čase. Niekedy o desaťročia dozadu, niekedy o 12 sekúnd dopredu (!) a výnimkou nie sú ani pohľady do alternatívnej budúcnosti (!!). Dokonca, jednu kapitolu rozpráva mŕtvola (!!!). Alebo je všetko úplne inak? Nebudem spoilerovať, ale keď si to prečítate, uvedomíte si (už asi po stý raz), že tvorcovia Skalpov veľmi dobre vedia, čo robia, a ten, kto ich (veľ)dielo zatiaľ neochutnal, môže ľutovať. Ale zároveň sa tešiť na pozoruhodnú ságu, ktorú má ešte len pred sebou.

Či sa nám to páči, alebo nie, smerujeme do finišu. A asi nikto nepochybuje, že bude temný a plný krvi, kriku a bolestivého umierania. Ešte tri diely a máme hotovo. Jasné sú dve veci. Prvá: dovtedy sa toho stane ešte strašne veľa. A druhá: len pre málokoho takto brutálne rozdané karty môžu dopadnúť dobre. Nakoniec asi budeme môcť byť radi, ak sa finálnej epizódy dožijú aspoň dve či tri postavy.

A mínusy? Mínusy to v podstate nemá. Fakt. Možno mi chýbalo úvodné slovo (ktoré bolo typické pre všetky doterajšie časti), ale inak, ako rozmýšľam, tak rozmýšľam, je to dokonalá grafická jazda. Pochybujem, že niekomu bude prekážať, že sa dej tentoraz venuje z veľkej časti Šunkovi, čo je na prvý pohľad neveľmi dôležitá postava. Také však v Skalpoch v skutočnosti nie sú. Všetci sú rovní a keď sa raz zrazia, bude to škaredé. Veľmi škaredé. Už teraz je to mimoriadne škaredé.

„Nie všetci odídu zo sveta vo veľkom štýle ako v dobrodružných románoch. A hlavne nie ľudia, ktorí žijú tu. My tu umierame potichu a neokázalo. A každý deň. Ale ja na umieranie ešte nie som pripravená.“

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu Crew.

Základné informácie o knihe:

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách. A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.