TO vás nedostane, a To platí na druhú. Takže kapitola 2.

S väčšinou ľudí sa zrejme zhodneme, že klauni sú mimoriadne odpudivé bytosti, ktoré dokážu vydesiť… a To na nás ani nemusia vybafnúť z hracej skrinky. Alebo, prinajmenšom, že nás vyvádzajú z miery z dôvodov, ktoré je v podstate ťažké pomenovať. Môže to byť znepokojením, ktoré v nás vyvoláva pomaľovaná tvár, čo plače, no chce rozosmiať – a tento v istom zmysle priam archetypálny strach sa v ľuďoch nepochybne zakorenil skôr, než svetlo sveta uzrelo Kingovo kultové dielo To. Ono, v knihe sa na to ani nikto nehral, Pennywise je príjemne nepríjemná postavička, no len jedna z podôb arcizla, ktoré v pravidelných intervaloch terorizuje mestečko Derry. V literárnej predlohe vlastne tak trochu podružná. Hrdinovia sa musia vyrovnať s oveľa horšími obavami, osobnými traumami, čo asi v žiadnom filmovom spracovaní nie je možné podať tak, ako to kráľ hororu dokáže na pár (stovkách) stranách.

TO kapitola 2

Píšem o tom aj preto, že tí, čo videli seriál z 80. rokov, naň s láskou k strachu spomínajú najmä v súvislosti s hlavným predstaviteľom Pennywisa. A rovnako dobre to dopadlo aj vo filmovom spracovaní Kingovho To – prvej kapitoly. Herec Bill Skarsgård (ďalší talentovaný Skarsgård), ktorého môžete poznať aj vďaka atmosférickému seriálu Castle Rock, aj na malom priestore ukázal, koľko démonického sa v ňom skrýva. A žrali sme mu to v TO 1 tak, že ani jeho desivý chrup by na to nestačil. Išlo o jednu z devíz jednotky, no dala by sa oželieť, napriek tomu, že v dvojke sa vám „Pennyho“ dostane ešte oveľa menej a zväčša len v digi, trikovej podobe. Horšie je, že aj všetko ostatné, čím prvá kapitola nadchla, v druhej chýba.

TO kapitola 2

Absentuje chémia medzi hlavnými, teraz už dospelými hrdinami. Okej, trošku ma predsa len bavila tá milostná zápletka… A presne to vypovedá o kvalite filmu, ktorý je adaptáciou jedného z najdesivejších diel majstra hororu. Hoci ani filmová jednotka nebola ani tak o strašení, no prijali sme ju ako vydarenú správu o jednom dobrodružnom lete a dospievaní v partii spriaznených duší, skrátka coming of age story – v tom najlepšom slova zmysle. Nepochybne vďaka výbornému castingu. A, čo si budeme navrávať, aj vďaka seriálu Stranger Things, ktorý nás veľmi umne preladil a navnadil na nostalgiu za všetkými prvými razmi. Za osemdesiatkami, ktoré sme, možno len sprostredkovane, ako decká žili. Poniektorí aj cez horory z tých rokov. V To 1 si dali skrátka záležať na kulisách, a najmä feelingu, a my sme sa cítili, ako keď nám bolo 12+, ale vlastne oveľa lepšie.

TO kapitola 2

Druhá kapitola To sa odohráva 27 rokov po, takže tu máme viac-menej súčasné reálie, vizuál ako z každého prvého hororu. V knihe sa tieto dve časové roviny prelínali, možno preto dospelácka línia fungovala – čítate To a postupne sa vám odkrýva, prečo z bandy lúzrov vyrástla tlupa nímandov, či prinajmenšom ľudí, ktorí sú všetko, len nie šťastní. Hoci možno, najmä profesionálne, úspešní. V dvojke sa k osvedčenému detskému castingu dostávame cez flashbacky, no cítiť z toho kalkul, dokonca pátos. Dospelí herci sa snažia, no možno by to vypálilo o niečo lepšie, keby tvorcovia celkom oželeli známe mená. Lebo Jamec McAvoy aj Jessica Chastain sú síce stále na zožratie a iste, že vedia aj celkom dobre hrať, no pôsobia skôr rušivo. Nedá sa im veriť, že im niečo naozaj hrozí, ani že sú odrastenými verziami detí, ktoré sme si obľúbili v jednotke. Ak je vôbec možné v ich interakciách zahliadnuť nejaké podhubie osudového prepojenia postáv, ktoré kedysi prežili (doslova) nepredstaviteľné, tak asi len v prípade, že ste čítali knihu. Filmová dvojka vás napriek znalosti jednotky k tomu nenakopne.

TO kapitola 2

Fakt je, že prvú kapitolu To snáď nik nebral ako horor, skôr naozaj milú pohľadnicu, ktorú objavíte v škatuli zbytočností a rozozvučí vo vás niečo, čo je ťažké pomenovať, no ľahké precítiť. V dvojke mohli či mali tvorcovia staviť na iný kaliber, ťažší, drsnejší, temnejší – skrátka to mohol byť čistokrvný horor. Nuž, nebol. Smejete sa, keď nemáte, bubáci robia bububu, ale to už vás skôr vyľaká, keď vám niekto praskne Pennyho červený balónik pred nosom. Strašidelná starenka s ázijskými akcelerovanými pohybmi je celkom cool, ale tú sme už, bohužiaľ, videli v traileri. Strašenia je tak málo, ako veľa vrazili producenti do budgetu. Výsledkom je funfán digitál, proste priehrštie zrejme drahých trikov. No najmä v druhej polovici, keď mal film smerovať k akejsi katarzii, ideálne cez kulmináciu dávok desu alebo zapamätateľných momentov, sa divákovi dostane len veľa nevydarených pokusov o vtip, z ktorých môže byť nanajvýš tak po smiechu do plaču. Áno, až tak tento film dokáže sklamať. A naštvať. Akoby ho ani jedna režisérska mať (teda foter) nemala.

Paradoxné je, že hoci film trvá, koľko trvá (veľa!) – aj po dvoch hodinách ma prekvapilo, že sme stále pri akejsi repetitívnej expozícii. Každý hrdina prechádza tou istou, resp. podobnou situáciou, čo sa v jednotke dalo prekusnúť, no tu už diváka kusá skôr nuda. Čomu vôbec nepridáva opakovaný pokus o sumarizáciu už videného a na finále či rozbeh samostatného, funkčného príbehu ostáva možno tak polhodinka…

Dana Brezňanová

Bývalá knihomoľka a po konvertovaní praktizujúca členka vydavateľskej praxe (ergo čítaš, čo vládzeš). Pôsobí ako editorka v Slovarte, vydavateľstve najlepších kníh, kde pomáha privádzať na svet tie naj young adult tituly. Keď práve stíha, tak sa teší, že vďaka dream džobu žije svoj sen.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Solve : *
27 × 28 =