Duna je silný audiovizuálny zážitok

Arrakis, púštna planéta, ktorá je zdrojom nekonečného bohatstva. Nie je to však prívetivé miesto a pobyty all inclusive nečakajte. Každý deň sa dá označiť ako boj o prežitie. A práve na tomto mieste odštartuje krutý politický boj, ktorý má potenciál ovplyvniť celú galaxiu. A čo je najpodstatnejšie, na Arrakis možno prišiel Lisan al-Gaib, Kwisatz Haderach, alebo jednoducho povedané – Vyvolený.

Knihu Duna od Franka Herberta som chytil do rúk po prvý raz, keď som mal asi 10 rokov. Vzdal som to asi po 50 stranách. O pár rokov som sa dostal približne do polovice. Stále to pre mňa bolo príliš zložité, nezáživné a ťažko spracovateľné. Neskôr, keď som bol starší a už som mal niečo načítané, som to zvládol, ale nejaký hlboký zážitok sa nedostavil. Plnohodnotne som si tento príbeh vychutnal až relatívne nedávno, keď som registroval všetky roviny, ktoré Duna obsahuje a bol som nadšený. Chcelo to len trochu času – 25 rokov – možno trochu dospieť, rozšíriť si obzor a byť pripravený na komplexnosť tohto diela. Je možné, že pri filme to budú mať niektorí diváci podobné. Bez naladenia sa na tú správnu vlnu ich veľkoleposť tohto filmu môže úplne minúť.

Denis Villeneuve sa mohol pokúsiť toto monumentálne literárne dielo spracovať ako niečo mainstreamové a vhodné k pukancom. Mohla to byť akčná húsenková dráha plná obrovských púštnych červov a priamočiareho príbehu bez väčších ambícií. To by to ale nemohol byť Denis Villeneuve, aby to takto dopadlo. Opak je totiž pravdou a Duna tak trochu kašle na mainstream a v istých momentoch má bližšie k artovému kinu. V snahe o čo najlepšie spracovanie predlohy, nerobil Villeneuve žiadne kompromisy a nesnažil sa mieriť na čo najširšie publikum.

Príbeh tohto filmu by sa dal zhrnúť niekoľkými vetami. Kolega v redakcii sa napríklad vyjadril, že Duna má dvojhodinové intro. Nechýbajú, samozrejme, ani ponosy na to, aká to je nuda a že sa vo filme dokopy nič nedeje. Z istého uhla pohľadu je to možno pravda, ale tak, ako by sa dal príbeh zhrnúť na veľmi malom priestore, tak by sa všetky tie úžasné veci okolo dali rozoberať hodiny a hodiny. Témy ako kolonializmus, ekológia, stret kultúr a politický boj dávajú množstvo podnetov na analýzu a dávajú príbehu úplne iný rozmer.

Vizuálne je Duna jednoducho nádherná. Bolo to ako chodiť po galérii a sledovať obrazy tých najväčších majstrov svojho remesla. Počas filmu nastalo množstvo momentov, keď by za štandardných okolností mal nasledovať strih, avšak Villeneuve doprial divákovi nasať atmosféru a užiť si ten obraz pred sebou. Zábery na púštnej planéte samozrejme dominujú, avšak pri záberoch z Caladanu som okamžite dostal chuť vybrať sa do Nórska na miesta, kde sa natáčala domovská planéta rodu Atreidesovcov. Duna je skrátka úžasná pastva pre oči a je priam nutné ju vidieť na veľkom plátne, najlepšie na tom najväčšom možnom. Film už je vďaka duálnej premiére aj na internete, ale toto si doma na notebooku môže pozrieť len úplný kultúrny barbar.

V nadpise spomínam, že je tento film audiovizuálnym zážitkom a to audio tam nie je spomenuté náhodou. O tento aspekt Duny sa postaral ostrieľaný veterán Hans Zimmer, ktorý zvolil vcelku zaujímavý prístup. Nechcel využívať naše štandardné nástroje a zvuky, ktoré by podľa neho asi nevyzerali úplne rovnako aj na druhej strane galaxie. A tak vznikli nové zvuky a takpovediac nové nástroje, ktoré definujú atmosféru púštnej planéty prakticky dokonale. Dovolím si tvrdiť, že napriek širokej škále Zimmerovej tvorby, sa tento soundtrack zaradí k top momentom jeho kariéry.

Z hereckého obsadenia bol samozrejme pod najväčším drobnohľadom americký herec Timothée Chalamet, ktorý stvárňuje Paula Atreidesa. Úloha na prvý pohľad krehkého chlapca, ktorý neverí, že môže byť mesiášom, mu naozaj sadla. Zendaya síce ako Chani nedostala zatiaľ toľko priestoru, ale má auru, vďaka ktorej je uveriteľné Paulove poblúznenie. Kasting je mimoriadne kvalitný aj mimo tejto dvojice. Jason Momoa (Duncan Idaho), Josh Brolin (Gurney Halleck), Oscar Isaac (Leto Atreides), Stellan Skarsgard (Baron Vladimir Harkonnen), Rebecca Ferguson (Lady Jessica Atreides), Javier Bardem (Stilgar), Dave Bautista (Beast Rabban Harkonnen) – všetci boli vo svojich úlohách jednoducho úžasní. Každý využil svoj priestor na maximum, aj keď nie vždy ho bolo toľko, koľko by si divák možno želal. Nič to ale nemení na tom, že toľko talentu, ale aj hereckých skúseností, sa na jednom natáčaní často nevidí.

Ako som už naznačil v úvode, Duna je ako návšteva galérie. Má myšlienku, presah a jasné smerovanie. Má obrazy, v ktorých kamera, kostýmy, herecké výkony a hudobný sprievod vytvárajú niečo nadčasové. Môžete sa kochať a z kina odídete plný zážitkov, vnemov a myšlienok, ktoré vám nedajú spať. Na druhú stranu je úplne normálne, že bude množstvo ľudí, ktorým tento štýl nesadne. Diváci, ktorí galérie nepreferujú, majú radi priamočiarejší ťah na bránu alebo im jednoducho nesadol umelecký smer a radi by tam videli niečo iné.

Arrakis a galaxia, v ktorej sa nachádza, má obrovský potenciál a ani si nechcem predstaviť situáciu, že by sme nedostali pokračovanie. Dune: Part One vytvoril skvelé základy a všetkým, aj ľuďom, ktorí nepoznajú predlohu musí byť jasné, že nás ešte čakajú veľké veci. Na Arrakise sa mi jednoducho páčilo a veľmi rád sa tam budem vracať.