Moonfall – Katastrofa podľa šablóny

Neznáma sila vychýli Mesiac z jeho obežnej dráhy. A keďže tento jediný prirodzený satelit, ktorý obieha okolo Zeme, má na náš život nezanedbateľný dopad, katastrofa je na spadnutie. Jedinou záchranou ľudstva je vyhorený astronaut, konšpiračný teoretik a bývalá astronautka, ktorá spáva prikrytá americkou zástavou. Držme si palce.

Roland Emmerich nemá rád planétu Zem. Aspoň tak to vyzerá, keď si pozriete „katastrofickú“ časť jeho režisérskej filmografie. Na Zem už stihol poslať dve mimozemské invázie (Independence Day), vypustil do ulíc zmutované monštrum (Godzilla) a rozpútal novú dobu ľadovú (The Day After Tomorrow). Tentoraz si povedal, že na Zem hodí tú najväčšiu vec široko ďaleko – Mesiac.

Na Moonfall sa dá pozerať z dvoch uhlov, keďže obsahovo sledujeme niečo medzi katastrofickým filmom a konšpiračným sci-fi. Optikou katastrofických štandardov film priam učebnicovo spĺňa všetky klišé, ktoré sú s touto žánrovou sférou spojené.

Hlavný hrdina Brian Harper (Patrick Wilson) je štandardný zástupca bojovníkov proti systému, ktorému sa v úvode filmu niečo prihodí a následne mu to nikto neverí. Všetci ho majú za blázna a profesijne to pre neho znamená úplný koniec. Súkromne to tiež nie je žiadna sláva, a tak sa dostávame k ďalšiemu katastrofickému štandardu, a tým je disfunkčná rodina.

Brian je rozvedený, má problémy so svojím dospievajúcim synom a manželkou, ktorá si vzala úspešného a zazobaného obchodného žraloka. V úlohe chlapíka, ktorého divák neznáša od prvej scény, sa objavil herec Michael Peña, ktorého majú všetci zafixovaného ako veselého a nenormálne ukecaného Luisa zo série Ant-Man. Vidieť ho v úlohe nemilosrdného obchodníka bolo minimálne zvláštne. Každopádne, ak si značíte použité katastrofické klišé, môžete si urobiť ďalšiu čiarku, keďže táto koncentrovaná sebeckosť sa nakoniec stane hrdinom.

Bývalá parťáčka hlavného hrdinu Jocinda „Jo“ Fowler (Halle Berry) v rámci katastrofického „to do“ listu vystupuje v úlohe patriotickej esencie, ktorá sa musí prejaviť vždy, keď sa ľudia začnú správať sebecky, alebo nebodaj aspoň trochu logicky. Niektoré jej vyjarenia sú ako z náborovej príručky americkej armády a vo sfére pátosu sú aj Armagedon (1998) alebo Emmerichov Patriot (2000) len slabý odvar. Jej bývalý manžel generál Doug Davidson (Eme Ikwuakor) je potom klasická armádna guma, ktorá by s kamarátmi z krízového štábu zase najradšej rozpútala kovbojku s atómovkami. Pokojne si zaznačte ďalšie dve klišé čiarky.

Ak sa povie katastrofický film, všetci si samozrejme predstavia obrovské explózie, boj o život a nevyčísliteľné materiálne škody. Moonfall tieto štandardy spĺňa, avšak prináša strašne málo originálnych prvkov. Pár dní po zhliadnutí kina vám v mysli ostanú len vcelku zaujímavé hry s gravitáciou, povodeň a pocit, že z oblohy neustále niečo padalo. Pády šutrov z hora sú vzhľadom na ústredný motív filmu vcelku logické, avšak časom sa stávajú monotónne a trochu nudné. A pritom priestoru na kreativitu tu bolo viac než dosť.

V rovine konšpiračného sci-fi sa dejú oveľa zaujímavejšie veci. Tieto pasáže sa samozrejme odohrávajú na planéte Zem, kde je konšpirátor KC Houseman (John Bradley) zväčša terčom výsmechu. Je skvelé, že Bradleyho postava nie je vyslovene agresívny, ale skôr človek nepochopený a svojím spôsobom láskavý a milý. V dobe, keď by si väčšina konšpirátorov zaslúžila kopanec do zadku, je to asi jediný spôsob, ako predstaviť tento typ postavy a veriť, že s ňou budú ľudia  sympatizovať.

Moonfall prezentuje cestu mimo planétu Zem ako tú najjednoduchšiu vec na svete, ktorá sa dá zvládať na pár počítačoch a prakticky na čomkoľvek, čo dokáže lietať. Na jednej strane tomu rozumiem, keďže aj vďaka Elonovi Muskovi a jeho projektu SpaceX to už aj v reálnom svete zanechalo pocit, že to je niečo skoro bežné. Na druhú stranu mi to pripadá ako priveľká scenáristická skratka. Divák nemôže mať pocit, že hlavní hrdinovia práve opustili našu planétu s obtiažnosťou, ktorá sa rovná ceste električky z Hlavnej stanice do Ružinova. Ak teda nesleduje Star Trek alebo Star Wars.

A keď už sme pri Star Wars, tak rozuzlenie príbehu sa nesie v podobnom duchu. Finále bude divák vnímať buď ako zaujímavý sci-fi úlet, alebo nad tým mávne rukou a označí to za úplnú blbosť. Nič medzi tým neexistuje. Mňa záver zabavil, ale škoda, že niečo, čo dokázalo plnohodnotne zaujať moju pozornosť, prišlo až po dvoch hodinách schém a šablón, ktoré som videl už minimálne stokrát.

Preto aj film ako celok hodnotím ako priemer, ktorý vyfučí z hlavy a zapamätáte si maximálne záverečných 15 minút a to buď s pozitívnym alebo negatívnym zážitkom. Moonfall je neuveriteľný komerčný prepadák. Film, ktorý podľa odhadov stál takmer 150 miliónov dolárov, má tržby po úvodnom víkende na úrovni približne 11 miliónov dolárov. Od brutálneho výbuchu to aj vďaka zväčša vlažným reakciám asi nezachránia ani peniaze, ktoré zarobia kiná mimo USA. Ja som bol napríklad v kine úplne sám. A darmo Emmerich nadáva na Marvel, DC a Star Wars. Za toto fiasko si môže iba sám.