Zombieland 2: Rana istoty alebo (mäkký) úder pod pás?

Pokračovanie Zombielandu, ktoré zavítalo do kín po desiatich rokoch, čo ubehli od premiéry jednotky rýchlosťou zmutovanej zombie akcelerovaného typu, mohol a nemusel byť stávkou na istotu. Fanúšikov jednotky určite potešil už fakt, že sa vrátili všetci protagonisti z prvej časti – vrátane teraz už oscarovej Emmy Stone.

Okrem osvedčeného castingu zvolili tvorcovia aj pre zombie žáner/road movie klasickú premisu, a teda že sa treba z istých dôvodov dostať z bodu A do bodu B, čo je však v postapokalyptickom svete postihnutom akoukoľvek pliagou len pochopiteľné. Už len preto, lebo ťažko nájsť bezpečné miesto, kde by natrvalo zakotvil zvyšok preživších, ktorým sa podarilo nadmieru prítulným zombíkom doteraz unikať. Hoci práve tam sa film začína, v „hniezde“, kam sa členovia improvizovanej rodiny uchýlili. A po krvou špliechajúcich titulkoch, opäť za hudobného sprievodu metalových veteránov, nás podobne ako v jednotke voice over hlavného hrdinu oboznamuje s pravidlami, ktorými sa tento nový neistý svet riadi. Ako aj s aktuálnou situáciou desať rokov po.

Oboje by možno znieslo aj viac vtipných, originálnych nápadov, hoci typológia zombie, ktorí sa za ten čas stihli vyvinúť do rôznych foriem, aj zombie killing roka určite potešia. Detto všemožné krkolomné pády úbohých kreatúr, čiže situačného humoru si divák užije nadostač. Toho slovného už pomenej, rovnako ako poriadnej mord akcie. Ozajstná prichádza až zhruba v druhej tretine, dovtedy sa riešia najmä vzťahy – a to až do tej miery, že film viac než hororovú komédiu pripomína romantický subžáner.

Herci si to však, na rozdiel od možno trochu otráveného diváka, užívajú – až tak, že už predtým parodované charaktery chvíľami pripomínajú karikatúry. Nikdy by som neverila, že najväčší frajer Woody Harrelson dokáže diváka iritovať, ale pri pohľade na jeho kŕčovité grimasy sa tomuto pocitu akosi nedá ubrániť.

Celkovo akoby všetci až príliš „vymäkli“ – opakovaný dôraz, ktorý sa tu kladie na rodinu (v zmysle spoločenstva, v ktorom tí, ktorých ešte zombíci nedostali, spolu fungujú), popiera jedno zo základných pravidiel prežitia – neviaž sa. A z pôvodne drsných hrdinov s funkčnou antagonistickou chémiou sa stávajú mäkkýši, ktorí daným prístupom idú proti vlastním zásadám, čo im až doteraz pomáhali vo svete zamorenom chodiacimi mrtvolami prežiť.

Napätie tak v tomto prípade zastupuje rozpor medzi Rodinou/Bezpečím a Ponorkou/Túžbou z bezpečného hniezda vyletieť. Ponorkovej chorobe by sa, samozrejme, štvorica ľudí v uzavretom, izolovanom priestore ubránila len ťažko. V tomto ohľade je film prekvapivo realistický. Ostať príčetný, keď vás zavrú do jedného (akokoľvek Bieleho) domu s nudným, podozrivo normálnym geekom Jessem Eisenbergom, na to netreba mať ani pubertou rozbláznené hormóny, ani potrebu konečne sa slobodne nadýchnuť.

Ďalším prekvapením je, že najvtipnejšie scény (samozrejme, okrem tej potitulkovej, na ktorú treba rozhodne počkať) si vo filme o požieračoch mozgu kradne postava, ktorá akoby žiadny mozog nemala (výborná Zoey Deutch). Čím aspoň vyvažuje nesympatickosť postavy, do ktorej sa vyvinula predtým rozkošná Little Rock.

Že komediálny háv zombie žánru pristane, dokázalo okrem prvého Zombielandu už slušné množstvo hnilobou prelezených filmov (s pietou spomínajme na všetky tie roztrhané, rozsekané torzá a rozfašírované hlavy či iné pochutiny z filmov ako Braindead, Súmrak mŕtvych alebo Dôchodcovia vs. Zombíci). A dokonca sme sa už dočkali aj mixu zombie a vcelku vydarenej romantiky (Warm Bodies). Aj preto by dvojka zniesla viac originálnych nápadov či odkazov – hoci tie na Hru o tróny či Terminátora sú fajn a skúsený divák žánrových filmov ich zrejme nájde v dvojke oveľa viac. Ak k tomu pridáme viac či menej zábavné nové postavy, atraktívne americké lokácie a dostatočne nechutné masky aj efekty, stále tu máme príjemnú oddychovku, ktorá pobaví aj tých, čo nie sú vyslovene zaťažení na filmy, kde to mokvá či priam preteká krvilačnými zombie sympošmi.

Vo výsledku sa, tak ako v každej vydarenej zombie komédii, o hrdinov ani s nimi príliš nebojíme. A na rozdiel od občasného čierneho humoru, sem-tam odľahčujúceho stiesnené pocity a zúfalstvo nad tým, kam to ľudstvo dopracovalo, ktoré charakterizujú klasický zombie horor, v zombielandovom svete čaká diváka záplava hlášok, gagov a nielen slovné prestrelky medzi postavami. Stačí si už len zapnúť bezpečnostný pás (pravidlo prežitia číslo 4) a vydať sa na divokú jazdu filmovou púťovou atrakciou. Svet môžeme, vo všetkej vážnosti, začať zachraňovať aj zajtra.

So taste it, you will see.