Rogue One: Pew Pew v plnej paráde

Už je to druhý rok čo majú ľudia, ktorých srdce niekedy dávno ostalo v preďalekej galaxii, Vianoce o niečo skôr. Star Wars Vianoce sme tu mali po prvý raz vďaka minuloročnej Epizóde VII a tento rok si pre nás Disney pripravil Rogue /nie rúž/ One. A je viac ako pozitívne, že sa to bude ešte niekoľko rokov opakovať. Veď prečo nedostávať každý rok o jeden darček viac.

Príbeh Rogue One sa odohráva v období medzi Epizódami III a IV. Tí, ktorí už film videli, vedia, že oveľa bližšie ho to tiahne k IV, ale tento moment nechajme zatiaľ tak. Situácia v galaxii sa stále zhoršuje. Impérium pomaly získava na sile a v tajnosti, nech to znie akokoľvek absurdne, stavia ultimátnu zbraň – Hviezdu smrti. Nič netušiaci rebeli sa na druhú stranu len pomaly formujú, mnohým sa ani poriadne nechce ísť do boja a z čriepkov informácií, ktoré získava povstalecká rozviedka, stále presne nevedia, čomu čelia.

Nevýhoda pri stavaní príbehu vo svete Star Wars je neskutočne veľa mantinelov, ktoré musí scenár brať do úvahy. Je síce pravda, že Disney si to podstatne zjednodušil osekaním kánonu na minimum, ale základné obmedzenia tu stále sú. Rogue One to urobil vcelku rozumne, keďže zobral jeden veľmi dôležitý moment z Epizódy IV a pomocou, až na pár výnimiek, neznámych postáv okolo neho vystaval dej. A tu bol asi najzásadnejší problém. Všetci, ktorí sa vo svete Star Wars aspoň trochu orientujú, vedia, ako daná misia aspoň zhruba dopadne. Je to niečo podobné, ako keď sa v komiksoch, ktoré sú v rámci kánonu, niekto snaží zabiť Darth Vadera a vy viete, že nezomrie, lebo vy presne viete, kedy sa to naozaj stane. Niečo podobné čaká aj sólovku Han Sola. Budete sa o neho naozaj báť? V prípadoch, keď je výsledok tak trochu nezaujímavý, ide skôr o spôsob a rôzne vedľajšie motívy. A spôsob sa Rogue One podľa môjho názoru podaril.

V prvom rade sa podarilo vyskladať partiu dobre fungujúcich postáv. Je možné namietať, že postavy nie sú dostatočne vyprofilované, a nie všetky fungujú stopercentne, ale berme ich tak trochu ako postavy na jedno použitie. Plus extrémny priestor na profilovanie tu nebol, ak sme nechceli 4-hodinové konverzačné Star Wars. O hlavnej predstaviteľke sa dozvedáme všetko podstatné už v úvode. Jyn Erso, ktorá už ako mladá stratí svoju rodinu, je dcérou Galena Ersa, pre imperiálne plány nenahraditeľného muža. Jej mladosť je pre nás záhadou a relatívne rýchlo sa dostávame k jej dospelej verzii, ktorú stvárnila Felicity Jones. Veľké neznámo v jej dospievaní živí domnienky o tom, že by sa táto postava mohla ešte vo svete Star Wars objaviť. Má údajne zmluvu na ešte jeden film a špekuluje sa aj o zapojení do príbehov mladého Han Sola. Mads Mikkelsen, ktorý stvárňuje už spomínaného geniálneho vedca Galena Ersa, dal svojej postave maximum a vždy, keď sa na plátne objavil, stálo to za to. Herec, ktorý zahviezdil napríklad v dráme Jagten, tento rok pridal k Kaeciliusovi /Doctor Strange/ ďalšiu vyslovene úspešnú blookbusterovú postavu.

Sparing partnera robí Jyn člen povstalcov Cassian Andor. Od začiatku mi nebola postava, ktorú stvárnil mexický herec Diego Luna, príliš sympatická. A nebolo to len zdeformovaným morálnym kompasom, ktorý jeho postava od začiatku prezentovala. Vývoj tejto postavy je príliš skokový. Len čo si zvykneme na ultimátneho oportunistu, zmení sa na zásadového snílka bojujúceho za nádej galaxie. Veľmi som mu to neveril. Druhý menší problém som mal s postavou Sawa Gerreru, ktorého si zahral Forest Whitaker. A zahral ho skvele! Avšak čo z toho, keď v príbehu figuroval v úlohe štatistu. Taká dobrá postava si zaslúžila oveľa viac priestoru. Išlo o prvú postavu v rámci Star Wars, ktorá sa z animovaného charakteru dostala až do filmu. Jej počiatok môžeme sledovať v piatej sérii The Clone Wars.

Ostatné, vedľajšie postavy, fungovali skvele. Chirrut Îmwe a Baze Malbus boli dvojka, ktorá by sa dala prirovnať k skalpelu a tanku. O ich pôvode sa toho síce veľa nedozvieme, ale ich účinkovanie je veľmi dôležité. A nehovorím teraz primárne o bojových scénach, v ktorých bol Donnie Yen vcelku pochopiteľne ako doma a legendárny Ip Man tak fungoval aj vo svete laserových zbraní. Dôležitý bol motív sily, ktorej nositeľom Chirrut bol. Nestal sa z neho samozrejme druhý Yoda, ale najmä vďaka nemu sme mali pocit, že aj napriek všadeprítomným technológiám a ničivým zbraniam sa nedá na prapôvodnú silu zabúdať. A ak to náhodou Chirrut preháňal, prišiel Baze so svojou obrovskou zbraňou a ukázal „silu“ ako pri obliehaní Verdunu. Skalpel a tank.

Tak, ako to už býva v Star Wars pravidlom, vždy tu musí byť nejaký charakter na odľahčenie. Občas sa to síce nepodarí, ako v prípade otravného Jar Jar Binksa v Epizóde I, ale niekedy sú z toho kultové situácie, ako napríklad s C3PO. Rogue One stavilo na imperiálneho droida, ktorý bol preprogramovaný, aby pomáhal rebelom. A toto nastavenie fungovalo úžasne. K-2SO je dušou zabijak, vložený do tela C3PO. Jeho hlášky nemajú chybu a veľmi vhodne odľahčujú dianie.

Rogue One vcelku pochopiteľne hral aj na nostalgickú strunu. Okrem niekoľkých cameo úloh /C3PO, R2D2/, známych melódií a sympatických odkazov /Obi Wan Kenobi/, sa nám vrátili priamo do diania veci, ktoré boli priamo súčasťou Epizódy IV. Najviac bol v hľadáčiku fanúšikov samozrejme Vader. Trochu som sa bál, že nastane rovnaké sklamanie ako pri Suicide Squad a postave Jokera. Fanúšikovia po premiére nariekali, že Jokera tam bolo málo, že to pochovalo film a podobne. Tvorcovia si za to mohli sami, najmä keď na tom postavili marketing a filmu by nepomohla ani svätená voda, ale to je na inú debatu. Situácia sa však neopakovala, a napriek tomu, že Vadera bolo vo filme vidieť maximálne dve minúty, boli to úžasné momenty. Fanúšikovia dostali presne to, čo chceli a pre zásadný charakter ako Vader to neznamenalo žiadny výrazný posun v kánone. Hovorí sa tomu skvelá práca.

Čo ale s postavou, ktorej herec už zomrel, ale mala by v rámci Rogue One zohrať dôležitú úlohu? Legendárny Peter Cushing, ktorý stvárnil Tarkina v Epizóde IV, zomrel v roku 1994 a tak sa muselo prísť s alternatívnou cestou, keďže bez Tarkina by to asi išlo veľmi kostrbato. Tarkina si teda zahral britský herec Guy Henry, ktorého môžete poznať najmä vďaka úlohe ministra Piusa Thicknessa (Harry Potter and the Deathly Hallows 1&2) a špeciálne efekty sa postarali o to, aby sa mu tvár zmenila do potrebného vizuálu. Rovnaký postup sa aplikoval aj na ďalšiu známu postavu, ale tu by som sa rád vyhol spoileru. Spomeniem len, že po premiére filmu nórska herečka Ingvild Deila /malá úloha World Hub Tech v Avengers 2/ na svojom twitteri prelomila mlčanie o svojej úlohe po dlhých 18 mesiacoch!

Čerešničkou na torte návratov a nostalgie boli nepoužité zábery z Epizódy IV. Hovorí sa, že režisér Gareth Edwards a jeho kreatívny tím objavili starý filmový materiál viac menej náhodou v skladoch Lucasfilm. A vďaka tomu sme mali možnosť vidieť pilotov Red Leader a Gold Leader tak, ako ich natočili pre Epizódu IV takmer 40 rokov dozadu.

Najviac si však určite prišli na svoje fanúšikovia military sci-fi. V rámci tohto žánru toho nevychádza tak veľa a ani vo svete Star Wars nie sú obrovské prestrelky úplnou samozrejmosťou. Od začiatku bolo skvelé sledovať rôzne maličkosti, ako napríklad pásové vozidlo Impéria alebo skvelých Death Trooperov. A keď sa to v závere naplno rozbalilo, nejednému vojenskému nadšencovi padla sánka. Ikonická je v rámci veľkých bojových sekvencií v tomto univerze samozrejme bitka o mrazivú planétu Hoth. A niečo veľmi podobné sme dostali aj teraz. Až na drobnosť, že ak by sa týchto udalostí zúčastnila aj princezná Leia, stačil by jej aj slave kostým. Mrazivý Hoth sme vymenili za tropickú planétu Scarif, ktorej plážové exteriéry sa natáčali na atole Laamu na Maledivách. A mlelo sa to tam naozaj kvalitne. Keď Impérium nasadilo do boja AT-ACTy /All Terrain Armored Cargo Transport/, veľmi pripomínajúce moje obľúbené AT-ATy /All Terrain Armored Transport/ z už spomínaj bitky o planétu Hoth, skoro som zvýskol od radosti. Pozitívne bolo, že sa nebojovalo len na povrchu, ale bojová vrava sa rozpútala aj na orbite. Púštne prestrelky spoza paliem tak striedali súboje X-Wingov a Tie-Fighterov vo vesmíre. Nedokážem povedať, či bola Epizóda V a Hoth prekonaný, ale minimálne o vyrovnanosti tu hovoriť môžeme určite.

Dôležitou súčasťou filmu je bez pochyby hudba. A keď sa povedalo Star Wars, vždy to znamenalo jediné meno – John Williams. Svetlo sveta v roku 1977 uzrelo legendárne „ta ta ta taaaaa“, čo aj akadémia ocenila Oscarom. Legendárny, teraz už 84-ročný autor sa však rozhodol, že na Rogue One pracovať nebude. Chce ďalej pokračovať v práci na „epizódnych“ Star Wars, ale filmy, ktoré stoja v tomto svete samostatne, chce nechať na niekoho nového. V úvode sa hovorilo napríklad o Alexandrovi Desplatovi, ale voľba nakoniec padla na Michaela Giacchino. Ten v brandži nie je žiadny nováčik, veď iba tento rok vyprodukoval hudbu k filmom Zootopia, Doctor Strange alebo Star Trek Beyond. A práve v najnovšom Star Treku ukázal, že vie do témy priniesť nové prvky a zároveň sa držať istej línie. Niečo podobné sa od neho určite chcelo aj v Rogue One a myslím si, že sa mu to aj podarilo. Hudba má svoju tvár a nejde len o nejakú lacnú kopírku niektorého dielu, prípadne kompiláciu best of Star Wars. Na druhú stranu sa dočkáme väčšiny ikonických melódií, ktoré nemôžu za žiadnych okolností chýbať, ale nie sú dominantné, skôr veľmi vhodne vložené.

Celkovo sa režisér Gareth Edwards, ktorého mám rád aj vďaka skvelej Godzille /2014/, zhostil svojej úlohy dobre. Natočil fungujúci a samostatne stojaci film zo sveta Star Wars, ktorý vyriešil jednu dávnu záhadu, kánonu príliš neublížil a skrátil nám čakanie na opäť „vianočnú“ Epizódu VIII. Samozrejme, nie všetky postavy boli dokonalé, príbeh bol príliš lineárny, avšak military časť tieto nedostatky kompenzovala. Pre nežnejšie pohlavie možno nedostatočne, ale pre „malých chlapcov“ v nás bolo toho Pew Pew konečne dostatok.

 

 

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách!