Glass: Oplatilo sa čakať 19 rokov?

Na začiatok budem parafrázovať jedného známeho: „Mne asi pustili úplne iný film, než všetkým ostatným.“ TOĽKO negatívnych ohlasov, toľko nariekania, a pritom…

Režisérovi M. Night Shyamalanovi sa už jednoznačne prisudzuje punc kultovosti. A na dobré sa oplatí čakať. Trvalo mu takmer 19 rokov, aby uzavrel trilógiu, ktorá začala filmom Unbreakable (Vyvolený, 2000), o mnoho rokov neskôr pokračovala Splitom (Rozpoltený, 2016) a zavŕšila sa filmom Glass (Sklenený, 2019). O nešťastných prekladoch názvov sa tu rozpisovať nebudem, ale stratil sa v nich kontext, ktorý v anglickom jazyku majú. To ale nemení nič na tom, že si nimi Shyamalan získal srdcia komiksových fanúšikov. O Unbreakable sa hovorí ako o prvom filme skutočne založenom na komiksovom médiu. A nie v tej prvoplánovej rovine = sfilmovaný komiks. Tu sa rieši, aký dopad môžu mať komiksy na tých, čo ich čítajú, či môžu byť skutočné, či sa medzi nami pohybujú ľudia s nadľudskými schopnosťami alebo či sú to jednoducho psychopati. A to v malej, priam súkromnej mierke, v životoch „bežných“ jednotlivcov.

Vyvrcholením tohto bádania v rovine ľudskej psychiky a toho, ako sa reflektuje do skutočnosti, je film Glass. Už podľa prvých zverejnených materiálov sme vedeli, že hlavné postavy predchádzajúcich filmov budú konfrontované s vlastným presvedčením o svojej výnimočnosti, a to v psychiatrickej liečebni. Do deja sa dostávame približne 2 alebo 3 týždne po udalostiach filmu Split a 16 rokov po Unbreakable. David Dunn (Bruce Willis), obyčajný muž s neobyčajnou silou a odolnosťou, ktorý si strihol malé cameo na konci Splitu, pátra po masovom vrahovi mladých dievčat, ktorých počet sa zvyšuje. Nevzdáva sa však ani svojej roly samozvaného ochrancu mesta, za čo sa ocitol v hľadáčiku polície. Jeho syndróm záchrancu je však silnejší a napriek upozorneniu sa vydáva za Beastom.

Ich stret zaskočí oboch, pretože Horda, ktorá sa ukrýva v Kevinovom tele (Split) neoblomne verila, že Beast je neprekonateľný. Ani David Dunn sa ešte nestretol s rovnocenne silným protivníkom. Pre oboch je ten druhý aktuálne najväčšou hrozbou. Obaja sa však dostanú do väzby, kde ich presvedčenie spytuje doktorka Ellie Staple (Sarah Paulson), ktorá sa špecializuje na pacientov s utkvelou predstavou nadradenosti, takých, ktorí si myslia, že sú ako superhrdinovia či antihrdinovia z komiksov. A ich trojku doktorka doplní o toho, ktorý to celé začal – Elijaha Pricea a.k.a. Mr. Glassa s proper villainovským menom.

Čo vo vás tento stret vyvolá, je absolútna neistota. Zdá sa rozumné veriť doktorke, ktorá dáva logické argumenty. Ale vy tak veľmi budete chcieť, aby to nebola len všedná realita. Dunn, Kevin aj Glass sa zrazu stanú v divákových očiach rovnocennými – nezáleží na tom, kto je v archetypálnej role „dobrého“ a „zlého“. Zrazu im držíte palce všetkým rovnako.

Shyamalanovské twisty mi bránia prezradiť vám z filmu viac, aby ste mali plnohodnotný zážitok, ale môžem vám povedať, prečo ma tak nadchol. Psychologicky je fascinujúce, že aj keď hlavné postavy konali proti sebe, v podstate vyvíjali príbeh spoločným smerom, no každý jeden z nich ho videl inak. Zatiaľ čo Glass si žil svoj komiksový príbeh, v ktorom je majstrovským zločineckým manipulátorom, Horde šlo o očistenie sveta od tých, ktorí nikdy netrpeli, pretože tým si nezaslúžili žiť. A David. Ten chcel len pomáhať ľuďom a ostatní dvaja mu na to vytvárali príležitosti. Ich tak veľmi rozdielne motivácie sa v istom bode preťali. Nakoniec chceli všetci traja len to, aby neboli bláznami.

 

Vplyv komiksov na film, vplyv filmu na komiksy

Nie komiksový príbeh, ale idea samotného komiksového média nebola podobným spôsobom nikdy spracovaná. Do deja sa to neustále (už od prvého filmu) premieta prostredníctvom Elijaha, ktorý je presvedčený, že komiksy do istej miery zaznamenávajú históriu a ktorý prišiel na to, čo je na vytvorenie super(anti)hrdinu potrebné. Pripodobňovanie rôznych situácií ku klasickým postupom v tvorbe komiksového (ale dovolím si tvrdiť aj iného fantastického) príbehu, nám najprv môže prísť úsmevné, no nakoniec dostaneme tak či onak uspokojivý záver.

Ako sa pracuje s farbami v komikse, tak sa s nimi snažil pracovať aj Shyamalan na filmovom plátne. Podľa vlastných slov prisúdil jednotlivým postavám archetypálne farby – Dunnovi zelenú, ako ochrancovi života, Horde žltú, pretože tá je spojená s obradnosťou (napr. v hindu alebo budhizme), a Glass dostal fialovú ako predstaviteľ superhrdinskej „šľachty“. Tiež farby prispôsoboval dejovému vývoju.

Režisér tiež implementoval mnoho komiksových klišé. Jedným z nich bolo potvrdenie domnienky (tá sa vyskytuje najvýraznejšie v Batmanových príbehoch), že prítomnosť superhrdinu priťahuje superzloduchov a dodáva im dych a chuť páchať ďalšie zločiny. Ďalšou je tiež pomenovanie hlavných postáv menami s rovnakými iniciálami. Prečo ich nemá Elijah Price? Aj na interpretáciu toho ponúka Glass priestor. Pekná tiež bola práca so slabosťami, ktorú stereotypne každý nadčlovek musí mať. Pre Davida Dunna to bola voda, dávna trauma. Pre Mr. Glassa jeho krehká schránka paradoxne ukrývajúca možno najbrilantnejšiu myseľ sveta. A nakoniec pre Beasta to bolo jednak jeho celé meno (už v Splite), kde sa prejavil klasický fantasy motív, že pravé meno človeka má nad ním moc, a nakoniec to bolo svetlo, to svetlo, na ktoré sa tak veľmi chceli dostať všetci „horďáci“ a na ktorom tak veľmi nechcel byť Kevin.

Či to bol zámer a či len náhoda, všetci herci stvárňujúci hlavné postavy už v minulosti hrali vo filmovej adaptácii komiksu – James McAvoy v X-Menoch, Bruce Willis v Sin City, Samuel L. „Motherf*cker“Jackson napr. v MCU a Sarah Paulson v The Spirit. Celú túto trilógiu beriem ako zavďačenie sa komiksovej komunite, do ktorej Shyamalan patrí. Od toho, že sa pri tvorbe inšpiroval mnohými komiksovými (napr. Paper Girls či Saga) a popkultúrnymi dielami, cez mnohé odkazy a žmurknutia na popkultúrneho diváka až po dekonštrukciu a následnú konštrukciu komiksu v celkom odlišnom médiu.

Ako každý jeden film, aj tento má svoje muchy. Samozrejme, že má. Občasné znásilnenie prirodzenosti príbehu a niektoré logické lapsusy si všimnete – mne napríklad veľmi prekážalo, že v závere filmu vedľajšie postavy jednoducho zmizli. Ale tam končím. Ostatné veci určite ani trochu nepokazili zážitok z tohto filmu – vďaka všetkému, čo v tomto článku píšem.

 

Prečo sa to nepáčilo divákovi blockbusterového mainstreamu?

Pretože to nebol blockbusterový mainstream. Dôvodov vidím niekoľko. Vezmime si najprezentabilnejšiu časť kinematografie, ktorá spracúva komiks – MCU, je jedno, ktorý film. Čím sa vyznačuje? Rýchlym tempom rozprávania, mnohými podnetmi na percepciu, enormným množstvom CGI, desiatkami lokácií, očakávaním pokračovania príbehu, veľkolepým vyvrcholením… a predlohou. Glass nič zo spomínaného neobsahuje.

Ak niečo film Glass vystihuje, je to slovo komorný. V porovnaní s MCU, ktoré buduje multiverzum, Shyamalan vystaval v troch filmoch mikroverzum. Namiesto mnohých planét, svetov a dimenzií je dejiskom filmu Glass jedna liečebňa, väčšinu času zabezpečené izby nadľudí. Je to skôr konverzačná dráma/triler než akčná superhrdinovka. Je to pomalé, no tak to malo byť. Prinúti vás to nedýchať v očakávaní toho, čo bude nasledovať. Close-upy kamery spôsobujú, že sa cítite nepríjemne. Čím dlhšia je scéna, tým neskôr sa dozviete, čo bude nasledovať. Podnetov je len minimum, režisér divákovu pozornosť sústredí na úzkosť, ktorú z príbehu cíti, núti ho naplno ju prežívať. Hlavných hrdinov už poznáme z predchádzajúcich filmov a ich psychika je neodhadnuteľná, preto je napätie občas neznesiteľné. Režisér sa snažil pracovať s čo najmenším množstvom špeciálnych efektov a dával dôraz skôr na reálne zábery, preto sa príbeh Beasta zdá byť bližšie realite, než čokoľvek z MCU.

V MCU sa hrdinovia ženú za konkrétnym cieľom, ktorý väčšinou v závere filmu dosiahnu. Tu je smerovanie príbehu nevypočítateľné. A neurčitosť vyvoláva v človeku diskomfort. A v čom vidím najväčšiu výzvu pred ktorou tvorcovia stáli – napriek tomu, že je to komiksový film, nemá žiadnu predlohu, o ktorú by sa mohli oprieť tvorcovia či fanúšikovia, nie je si to kde naštudovať, nie je ako odhadovať vývoj, diváci nie sú dopredu oboznámení s látkou, Shyamalan si tú látku vytvoril od počiatku a zapracoval ju do svojho filmu meta spôsobom. Nie je to film na ľahký sobotný večer. Nikdy ani nemal byť.

 

Zákulisné informácie

Postava Kevina a Hordy, ktorá sa v ňom ukrýva, bola pôvodne napísaná pre film Unbreakable, no kvôli nevyváženosti ju režisér a scenárista v jednom Shyamalan vypustil. Tak však vznikol nápad s pokračovaním a filmom Split. Horda vo filme Glass mala pozostávať z 22 Kevinových osobností, nakoniec je to však len 20, pretože pôvodný cut mal kvôli tomu 3,5 hodiny. Je to jedna z výčitiek filmu – že McAvoy dostal najviac priestoru, čím trpel napr. David Dunn, no zároveň predstavoval aj najviac postáv a hýbateľa deja. Samuel L. Jackson (ktorý je, mimochodom, o 5 rokov starší od predstaviteľky matky Mr. Glassa) sa vyjadril, že nech si o svojich hereckých schopnostiach namýšľa čokoľvek, sledovať McAvoya, ako transformuje charaktery priamo pred ich očami a háda sa v sebe so štyrmi ďalšími postavami, bolo jednoducho úžasné.

Keď herečka Sarah Paulson dostala príležitosť pracovať s M. Night Shyamalanom, ani si neprečítala scenár, úlohu rovno zobrala. A napriek tomu, že režisér sám je v dodržiavaní napísaného scenára puntičkár, svojich hercov podporoval v tom, aby doňho vložili aj vlastný input a improvizáciu. Na to mali herci skvelú predispozíciu, keďže postavy už hrali a každý mal o tej svojej vlastnú predstavu. Hudbu vo filme komponoval West Dylan Thordson a používal pritom aj pôvodné Howardove motívy z Unbreakable. Glass sa natáčal 39 dní, a to v októbri a novembri 2017.

Filmu Glass sa tiež podarila nevídaná spolupráca. Stalo sa vôbec po prvý raz, že štúdio Universal, ktoré vlastní Unbreakable, a štúdio Disney, pod ktoré spadá Split, zahodili rivalitu za hlavu a boli ochotné spolupracovať na spoločnom zavŕšení oboch filmov. Disney vraj vôbec nemalo problém pustiť do Splitu postavu Davida Dunna. Je to jedinečná spolupráca dvoch filmových velikánov, ktorých vrchní predstavitelia natoľko verili Shyamalanovým schopnostiam.

Takže otázka z úvodu – oplatilo sa čakať 19 rokov? Moja odpoveď je jednoznačná.

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách! A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.