Joker alebo Ako veľmi môžeme byť aj my Happy?

Na Jokera sme netrpezlivo čakali. Bravúrny trailer viac než len navnadil, a hoci už žiadny divák nie je taký naivný, aby mu nebolo jasné, že doň zvyknú tvorcovia zostrihať to najlepšie, prvý trailer na filmovú udalosť roka považujem za umelecké dielo samo osebe. A bez mučenia priznávam, že som si ho počas tých mesiacov čakania pustila až nezdravo veľakrát.

Zdravie, to duševné, je, pochopiteľne, jednou z hlavných tém či motívov filmu, ktorý budem hodnotiť ako film nekomiksový – vnímam ho tak a porovnávanie s predlohou v prípade neaktívneho čitateľa komiksov aj tak nepripadá do úvahy.

Joker je tak či tak aj vďaka filmovým spracovaniam viac než len známy fenomén a jeden z najobľúbenejších zloduchov… A možno najmä po tom, ako ho stvárnil Heath Ledger, sa stal pre všetky jeho ďalšie inkarnácie hereckou či všeobecne filmárskou výzvou.

Tvorcovia Jokera poňali ako one man show a jeho predstaviteľ Joaquin Phoenix prakticky nezlezie z plátna. Čo je len dobre. Vďaka jeho vynikajúcemu výkonu spoznávame nešťastného, psychicky narušeného Arthura Flecka, ktorého jeho mama volá, paradoxne, Happy. Nuž, Happy nie je vôbec happy, a ako v jednej z kľúčových scén priznáva, za celý svoj život šťastný nikdy nebol. Už jeho vzťah s utrápenou, labilnou matkou je zrejmým dôvodom a v tomto zmysle vlastne ničím originálnym, či už ide o filmových, alebo skutočných psychopatov. Aj keď… Hranica medzi psychopatom a sociopatom je podľa všetkého dosť tenká, no to, čo ich odlišuje, je psychopatova neschopnosť nadviazať emocionálny vzťah s inou bytosťou, zatiaľ čo sociopat si dokáže niektorých ľudí obľúbiť.

A Arthurovi predsa záleží na mame, možno by dokonca rád zapadol medzi svojich kolegov komikov, záleží mu na tom, aby sa stal uznávanou stand up hviezdou. A aj týmto spôsobom sa priblížil či ideálne zblížil so svojím idolom, hviezdou televíznej šou v podaní výborného Roberta de Nira, ku ktorému vzhliada.

Takže na začiatku filmu na nás nevyskočí arcizlosyn, ale niekto, s kým dokážeme súcitiť či dokonca sympatizovať. Najmä keď podobne neveľmi šťastných ľudí žije v Gotham City až priveľa. Čo je aj hnacím motorom, ktorý nevyhnutne posúva nielen hlavného hrdinu, ale aj všetkých dlhodobo sklamaných občanov mesta ku konfrontácii so svetom, na ktorý nikdy nedočiahli. Niečo prehnité je totiž v Gotham City, zanesenom odpadkami, zaplavenom prerastenými potkanmi. A čoraz častejšie duniacom nepokojmi v špinavých uliciach. Tak nám ho ukazuje film a podľa všetkého bez zveličenia (skôr verne) zachytáva realitu New Yorku na prelome 70. a 80. rokov. Je len pochopiteľné, že tam, kde väčšina žije v nedostatku –  v protiklade s elitou, ktorej životný štýl akoby sa tým menej šťastným vysmieval, narastá nepokoj a hnev. Ani Arthur nie je výnimkou, ktorá by tento rozpor nevnímala. Čiže tu máme aj silný sociálny kontext.

Nespravodlivosť, krivda, ubližovanie – to všetko a omnoho viac týra už aj tak nestabilného hlavného hrdinu a ono je to také pochopiteľné! Za jeden z najväčších kladov filmu preto možno považovať fakt, že súcitíme s niekým, o kom tušíme či vieme, že balansuje na hranici dobra a zla – a že mu dokonca, aj keď túto hranicu dosť brutálnym spôsobom prekročí, fandíme. A vieme sa s ním stotožniť, čo môže byť pre niekoho mimoriadne znepokojujúce. Nezabudnuteľná je scéna, keď k tejto metamorfóze dôjde – a Arthur nám predvedie tanec, z ktorého je jasné, že nočná mora sa konečne vykľula. Tých tanečných kreácií je vo filme viac a Arthurove pohyby fascinujú, rozosmievajú aj desia. Závisí, v ktorej fáze sa práve nachádza. Či práve v tej, keď ešte ťažkým krokom, klesajúc na dno, paradoxne stúpa do strmých schodov. Alebo, už po prvých zločinoch, tancuje schodmi nadol, hoci jeho novonadobudnutá eufória, naopak, stúpa. A my sledujeme zrodenie symbolu odporu voči systému, stelesneného v dravcovi, ktorý dovtedy žil s pocitom, že ho nik nevidí, nevníma, akoby ani nebol – a zrazu si ho musia začať všímať, čím mu potvrdzujú jeho existenciu.

Za zásadné považujem aj scény z metra a teším sa, že tvorcovia práve tento klaustrofobický, no charizmatický priestor ustavične v pohybe vybrali pre zlomové okamihy v živote hrdinu. Aj v živote či smrti všetkých, ktorých vlak rútiaci sa čoraz šialenejším tempom i dejom ženie k záverečnému finále. V ktorom do seba zapadne a osudovo vyústi aj linka s malým Bruceom Waynom, budúcim Batmanom. A to všetko za ťažkých, cez uši rovno do lebky sa derúcich zvukov violončela, čo udáva celému filmu tú správnu ťaživú tóninu. Filmu, ktorý okrem výborného soundtracku sprevádza aj hrdinov šialený nešťastný smiech, aby nakoniec možno vyústil to víťazoslávneho úsmevu.

Na záver snáď už len parafráza jedného zo silných výrokov, ktoré vo filme odznejú a vo mne doteraz rezonujú: