The Suicide Squad – Akčnejšie, krvavejšie, absurdnejšie?

Dlho a nadšene očakávaný výsledok návštevy Jamesa Gunna v DC – pokračovanie bez číslovky s prostým názvom The Suicide Squad – dorazil do našich kín. Základné otázky sú dve: ako si Suicide Squad poradila s ďalšou samovražednou misiou a ako si Gunn poradil so Suicide Squad?

Výskumné stredisko Jotunheim, nachádzajúce sa na území malého štátu Corto Maltese pri pobreží južnej Ameriky, ukrýva citlivé informácie a iné záležitosti, s ktorými by americká vláda mohla mať problém. Konkrétne preto, lebo v Corto Maltese došlo k štátnemu prevratu a nové zriadenie nie je práve proamerické. Neostáva tak iné, ako zveriť záležitosť do rúk Amande Wallerovej a Task Force X, nedobrovoľne spolupracujúcej partii v zložení: Harley Quinn, Bloodsport, Peacemaker, Polka-Dot Man, Ratcatcher 2, King Shark a Rick Flag.

James Gunn dostal priestor a skutočne sa ho nebál využiť; predovšetkým z R-kového ratingu vytiahol aj poslednú kvapku krvi a posledný kúsok telesného tkaniva. O tom, že nová tímovka DC je ladená v inom tóne, diváka presvedčí už úvodná scéna s vtáčikom a nasledujúci plážový masaker.

Brutalita, explicitnosť a gore by vlastne mohli patriť medzi kľúčové slová opisujúce The Suicide Squad. Množstvo krvi preliatej v akčných scénach hravo konkuruje Tarantinovým filmom, brutálnosť vybuchujúcich hláv, trhaných a inak deformovaných končatín zase dosahuje level Mortal Kombat.

Vidieť, že Gunn si prácu užíval. Hravá práca s kamerou, nelineárny štýl rozprávania a špeciálne efekty prinášajú istú originalitu (flashbacky, dynamické názvy jednotlivých častí príbehu).

K posunu došlo aj v práci s postavami. Chladnokrvnosť a bezcitnosť Amandy Wallerovej prekročila medze prvého filmu, je priam fascinujúca a správnym spôsobom mrazivá. Harley už taktiež nie je šialená len tým farebným confetti štýlom z predchádzajúcich filmov. Nie že by sa tejto stránky jej postavy film zbavil – božechráň. Kontrast medzi bláznivosťou a chladnokrvnosťou sa však prehĺbil a je o to údernejší. King Shark pôsobí väčšinu filmu pomerne neškodne a jednorozmerne, scéna s akváriom v poslednej tretine filmu však vypointuje jeho osobný problém a zahrá divákom na city. Doťahovačka Bloodsporta a Peacemakera o princípy a o to, kto má väčšie guľky (pun intended) má svoje svetlé miesta, nuž a Ratcatcher 2… má svojho parťáka Stuarta Littla.

Background postáv taktiež dostal svoj priestor – je ale otázne, či ho divák potreboval poznať a či mu to umožnilo vytvoriť si k nim vzťah. A tu sa otvárajú dvere k negatívam filmu – odpoveď je totiž nie. Rozprávania o tom, ako sa jednotlivé postavy stali tým, kým sú, pôsobia genericky (vzťah s otcom – vzťah s matkou – vzťah s dcérou), chýba im iskra a patria k najnezáživnejším (pretože klišé) častiam filmu.

Postavy celkovo pôsobia nevýrazne; neprekračujú svoje hranice a hoci v DC filme môžu pôsobiť zohrato a sviežo, v širšom kontexte nemajú čo nové ponúknuť. Stávkou na istotu je opäť Harley Quinn. Až do (znovu)zjednotenia tímu v poslednej polhodine filmu sa objaví len asi v 4 samostatných scénach, čo dáva priestor ostatným postavám. Treba ale uznať, že napríklad jej samovyslobodenie zo zajatia je skvelé a patrí k najlepším (resp. najzmysluplnejším) scénam filmu.

Cesta absurdného, hyperbolizujúceho humoru, ktorú si Gunn zvolil, je taktiež tŕnistá. Na rozdiel od Strážcov galaxie či Deadpoola, tu chýba hláškam a situačnému humoru údernosť a často pôsobia divne, trápne až nepatrične – týka sa to napríklad vážnych scén, ktoré formálne naznačujú parodický tón, majú však doslovný, vážny obsah, ďalej vtipov o matke, ktoré v rámci filmu naberú skutočne nový rozmer, ale aj nevyužitého komediálneho potenciálu Starra Dobyvateľa, čo je doslova obria modroružová morská hviezdica s roztraseným pozadím.

Otázna je aj zábavná hodnota prezentovaného násilia a gore zložky filmu. Explicitnosť násilia a jeho fyzických, hmotných dôsledkov je špecifickou a čoraz viac vyžadovanou súčasťou filmov, seriálov, videohier – akejkoľvek (a nie výlučne) populárnej mediálnej platformy. Existuje však hranica medzi brutalitou a drastickosťou, ktoré v sebe nesú určitú estetickú hodnotu, a prvoplánovým, samoúčelným násilím, ktorému táto hodnota chýba.

The Suicide Squad je príkladom nevyváženosti týchto dvoch prístupov. Na jednej strane sa Gunn snaží priniesť divákom to, čo očakávajú – nového Deadpoola alebo krvavejších Strážcov galaxie, na druhej ich však zahlcuje scénami s detailnými zábermi zlomených kostí, rozťahaných čriev a živočíšnych tiel, ktoré vyvolávajú nepríjemné pocity, pôsobia nechutne a v niektorých prípadoch sú vyslovene kruté. V tomto zmysle opäť narážam predovšetkým na scény s vtáčikmi.

Vo výsledku sú teda dojmy z nového The Suicide Squad zmiešané. Gunnovmu filmu sa nedá uprieť vízia a snaha o jej naplnenie – niektoré scény sú skutočne skvelé, soundtrack je zvolený výborne a vizuálne efekty majú vysokú úroveň. Filmu však podrážajú nohy nevýrazné postavy, prázdne gestá, podivne trápny (uncanny, cringy) humor a zbytočná drastickosť a krutosť akčných scén presahujúca očakávania spojené s R-ratingom.