Wolfwalkers : Deti, ktoré behali s vlkmi

Robyn je malé anglické dievčatko, ktoré sa s otcom presťahovalo do írskeho mestečka. Jej otec je lovec, ktorý kynoží vlky v okolí. Jedného dňa sa mu Robyn rozhodne pomôcť, avšak po sérií nepríjemných udalostí v lese stretne ryšavú zdivočenú Mebh, ktorá sa v spánku mení na vlka a pátra po svojej mame.

Toľko k príbehu animáku Wolfwalkers (po našom Vlkochodci), ktorý pre Apple+ vytvorili Tomm Moore a Ross Stewart. Títo dvaja páni stoja už za filmami The Secret of the Kells (2009) a Song of the Sea (2014) a završujú tým svoju voľnú trilógiu o írskom folklóre. Na týchto nádherných animákoch si vybudovali meno.

A teraz priamo o Wolfwalkers: príbeh je značne jednoduchý. Neskúša nič nové, je to v podstate klasická rozprávka o nedorozumeniach, priateľstve a rodine. Úprimne sa priznám, že ma v istých bodoch skoro až nudil svojou tradičnosťou. Ale to je len môj problém, lebo to je tak trochu pointa. Cieľom filmu nie je otriasť základmi žánru, alebo ich satiricky komentovať. Cieľom je priblížiť atmosféru Írska a jeho folklóru, čo sa inak ako cez tradičné postupy v rozprávaní nedá. Avšak jemné nuansy si neodpustili a príbeh je v podhubí neškodne feministický. Neškodne a nenápadne, ale narážku v názve (pre zasvätených) som si neodpustil, lebo je tam priamo scéna, keď dievčatá – čarodejnice demonštrujú svoju slobodu behom s vlkmi.

No a potom je tu samotná animácia a hudba. To je úplne iná kategória! V dobách, keď každé západné štúdio využíva počítačovú 3D animáciu sa Moore – Stewart vracajú k ručnej kresbe. Priznane ručnej, v niektorých scénach dokonca vidieť „kostry“ a základné oblúky, chybné línie ceruziek, farby vyčnievajúce z línií a podobne. Neviem, či je to len šikovný počítačový trik, alebo to naozaj kreslili okienko po okienku. Nechcem si to ani zisťovať, lebo chcem veriť, že áno. Nebudem riskovať narušenie tejto ilúzie.

Najmä preto, že ručná animácia nie je tak obmedzená ako počítačová a tvorcovia filmu to naozaj využívajú. Ohýbajú priestor, hrajú sa s farbami, dávajú každému obrazu skoro až expresívny výraz, karikujú a deformujú pre potreby príbehu a pocit úžasu. Do toho využívajú estetiku stredovekých kresieb, v ktorých trojdimenzionálna perspektíva nefunguje a všetko je prapodivne sploštené do dvoch rozmerov. Výsledkom je unikátne vyzerajúci a nádherne nakreslený film podfarbený dobrým soundtrackom.