Candyman – Viac ako len horor. Toto je manifest!

Candyman

Legenda hovorí, že keď sa človek pozrie do zrkadla a povie päťkrát jeho meno, začnú sa diať strašidelné veci. Prízrak príde za zvuku včiel za ním a hákom, ktorý má namiesto ruky, ho zabije. Je to iba legenda na strašenie detí, alebo je za tým viac?

Candyman

Keď som sa dozvedel, že sa chystá pokračovanie Candymana z roku 1992 bol som skeptický. Záujem o ďalšiu verziu Candymana však vzrástol, keď som sa dozvedel, že v tom bude mať prsty Jordan Peele. Peele je známy tým, že často vo svojich filmoch provokuje a vyjadruje sa k sociálno-spoločenským problémom. A legenda o nespravodlivo zabitom otrokovi a jej možný presah do súčastnosti je pre neho látka ako stvorená. Pôvodne mal film režírovať a aj k nemu napísať scenár, ale nakoniec z toho bola len práca na scenári a samozrejme produkcia. Réžie sa chopila Nia DaCosta, čo bolo donedávna vcelku neznáme meno. Mladá režisérka však už stihla zaujať aj tým, že bude režírovať pokračovanie filmu Captain Marvel s názvom The Marvels.

Príbeh úplne ignoruje udalosti filmov z roku 1995 a 1999. Urobil to podobne, ako to urobil najnovší reštart série Halloween, kde sa tiež priamo nadviazalo na pôvodný film. Hlavným hrdinom je vyhorený umelec Anthony McCoy (Yahya Abdul-Mateen II), ktorý hľadá inšpiráciu pre svoju ďalšiu prácu. Nájde ju v mestskej legende o Candymanovi a následne zisťuje, že to nemusí byť iba legenda, ale reálny príbeh, ktorý si rokmi žil svojim životom.

Candyman

Oproti pôvodnému filmu tu nesledujeme klasickú vyvražďovačku, v ktorej by nejaký nezastaviteľný a nadprirodzený vrah likvidoval pri prenasledovaní hlavnej postavy všetkých okoloidúcich. Candyman tu skôr vystupuje ako mýtus a nemá jednoznačnú tvár. Toto sú práve momenty, keď cítiť Peeleho prácu. Chlapík s hákom tu vystupuje ako kolektívny antihrdina, ako symbol nespravodlivosti a útlaku. A nie je to len jeden príbeh, ktorý poznáme z pôvodného filmu. Počas histórie afroamerickej komunity sa nájde podobných príbehov množstvo a film ich často buď naznačuje alebo priamo spomína. Poukazuje tiež na desivý fakt, že sa toho v istých ohľadoch za viac ako sto rokov veľa nezmenilo.

Candyman

Nesledujeme ale len historickú retrospektívu krívd na vyčlenenej afroamerickej komunite. Prostredníctvom hlavného hrdinu je Candyman prenesený do moderného sveta. Transformovaný a reagujúci na situáciu v dnešnej spoločnosti. Záver filmu je už doslova manifest, v ktorom sa miesi frustrácia a hnev. Korunujú to záverečné titulky a vizuálne prerozprávanie osudov „Candymanov“ naprieč históriou.

Pri návšteve kina mi napadla otázka, či je vhodné tieto myšlienky takto intenzívne vkladať do žánru, akým je horor. Drvivá väčšina publika, s ktorým som bol v kinosále, znudene frflala a zmohla sa len na prejavy nesúhlasu, keď sa na plátne objavili sexuálne menšiny, respektíve na ich vkus nepomerne veľa černochov. Je skvelé, že sa príbehu podarilo pomenovať problémy, akými sú bezpochyby šikana na školách, policajná brutalita, vykorisťovanie umelcov, chudoba či izolácia veľkej skupiny ľudí. Nemyslím si však, že si z tohto filmu práve publikum, ktoré ide na horor a čaká iba „jump-scare“ scény, niečo odnesie. Ale možno sa mýlim. Dúfam.

Candyman…