Rodinka úžasných 2: Deti, zoberte do kina rodičov!

V roku 2004 prišli, získali si naše srdcia za necelé 2 hodiny a na dlhé roky zmizli. Priania dospelých aj detských fanúšikov sa však splnili a Rodinka úžasných k nám zavítala znova! Slovensko sa filmu The Incredibles 2 dočkalo 2. augusta a oproti premiére v iných krajinách to bolo celkom neskoro, no kto čaká, ten sa dočká. Už niekoľko dní si môžeme v kine pozrieť, aké nové superhrdinské problémy Parrovci/Úžasní riešia.

Teaser, ktorý sme dostali začiatkom tohto roka, nám naznačil len málo, no plnohodnotné trailery nás neskôr uviedli do obrazu. Ako bolo avizované, dej pokračoval presne tam (a to dokonca v rozmedzí sekúnd), kde jednotka skončila. V strede mesta sa vyvŕtal nový zločinec a Úžasní sa pustili do boja. Ich snaha však tak celkom nevyšla, a tým, že porušili ilegalitu superhrdinov, dostali sa do problémov. To sa však má zmeniť a systematická snaha Elastíny má zabezpečiť, aby sa superhrdinovia znova dostali do priazne verejnosti. Ako to však býva, nastane mnoho nečakaných problémov.

Incredibles boli vždy zaujímaví tým, že ukázali superhrdinský žáner trochu v inom svetle. Nebolo to prevratné, podobné motívy sa, samozrejme, vyskytovali aj predtým. Zobrať však priemernú rodinu – otca v nezáživnej práci, matku v domácnosti, pubertálnu dcéru, neposedného syna a bábätko – dať im superschopnosti vo svete, kde je to protiprávne, a pozerať sa, ako sa s tým vyrovnajú, to sľubuje množstvo zábavy… ale aj drámy. U mňa bodujú Úžasní práve tým, že sa nevyhýbajú vážnym témam, akurát ich vhodne (child-friendly) zaobaľujú do vtipných situácií.

Inak to nebolo ani v druhom pokračovaní, ba čo viac, tvorcovia pritvrdili. Riešila sa otázka rolí v rodine a ako sa s tým jednotliví členovia popasujú. Riešila sa otázka práca verzus rodina, čo je u každej matky ťažké rozhodovanie. Vyskytla sa (ostrá) kritika konzumnej spoločnosti, síce prostredníctvom záporáka, preto to malo nižšiu razanciu (pretože divák má pri animákoch automaticky tendenciu so záporákom nesúhlasiť), ale keď sa človek započúval do monológu, ktorý sme od Screenslavera (Obrazovkára) počuli, nemôže sa nezamyslieť. Riešila sa otázka výchovy detí, legalizácia samozvaných strážcov zákona, do istej miery rasizmu, ak superhrdinov považujeme za utláčanú menšinu, a našla by som tam ešte množstvo dôležitých tém. Najviac ma však prekvapilo, s akou suverénnosťou diskutovali otázku rozloženia moci Elastína a jej nová spojenkyňa Evelyn. Bol to asi najkomplikovanejší a najdlhší vážny dialóg, aký som kedy v animáku počula. A preto odvážny, keďže hrozilo, že stratia pozornosť malého diváka. Týmto opäť posunuli hranice animovaného filmu o pár milimetrov ďalej.

Aby sme sa však netvárili tak vážne – bola to najmä akčná, vtipná, nie plochá zábava pre všetky vekové kategórie. Najvýraznejším prvkom bol v tomto filme malý Jack-Jack. Schopnosti najmladšieho z Rodinky úžasných sa konečne prejavili naplno, a to práve vtedy, keď má „službu“ tatko. A ten sa rozhodol, že to zvládne bez pomoci svojej ženy. Jack-Jackov súboj s medvedíkom čistotným, úniky do inej dimenzie, netvor, na ktorého sa premení, keď nedostane cookies, to bábätko je nekonečná studnica možností, ako diváka zabaviť. V mojich očiach to bol najbystrejší scenáristický prvok, aký mohli tvorcovia vymyslieť.

Čo sa týka deja, Rodinka úžasných žiadny prevrat neurobila, no všetko vyššie vymenované áno, najmä vo svete animovaných filmov. Pretože keď som si pozrela trailery, ktoré premietali pred filmom na iné animované filmy určené mladším ročníkom, je Rodinka úžasných skutočne na úplne inej úrovni, než väčšina súčasnej tvorby. Aj keď mi Úžasní nie v úplne vo všetkom ulahodili po vizuálnej stránke (nie som fanúšik preexponovaných anatomických prvkov v animácii a podobne), dvojka ma viacerými prvkami prekvapila. Napríklad výborný komiksový štýl superhrdinských schopností, stará animovaná rozprávka vložená vo svojej vernej podobe do modernej animácie, rozmanitý a naozaj uletený dizajn rôznych superhrdinov atď.

Nie je to teda klasická dvojka – vyžmýkaná, bledšia a zbytočnejšia – ako to pri pokračovaniach býva. Vôbec nie. Drží si nastolený štandard (možno ho mierne prekračuje), zabáva, podnecuje k zamysleniu a v žiadnom prípade nenudí.

Mám však jednu výčitku. Nešťastným výberom sme sa dostali na slovenský dabing – a, och. Kto, preboha, tieto veci prekladá? Uši mi pílilo niekoľko neskutočne hlúpych kalkov a škrekľavá poloha hlasu Diany Mórovej mi naozaj ubližovala. Sú rozprávky, ktoré milujem po slovensky (Tarzan, Herkules, Mulan, proste staré disneyovky), ale časy dobrých dabingov sú očividne preč. Dospelým divákom odporúčam originálnu verziu.

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách! A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.