Slovania – Seriál verzus kniha

Najdrahší televízny projekt v našej histórii namútil veľa vody pred svojím odvysielaním rovnako ako po ňom – reakcie boli rôzne, Slovania však jednoznačne zaujali. Napriek tomu, že vysielanie jojkárskeho seriálu už máme nejaký čas za sebou, vydavateľstvo Ikar nám ho pripomína knižnou novinkou – rovnomennou literárnou adaptáciou.

 

Čo si počať so Slovanmi od JOJ-ky?

V prvom rade treba povedať, že sa nebudeme zaoberať historickou vernosťou. Z propagácie vyplýva, že seriál kladie dôraz na iné aspekty a slovanské prostredie 7. storočia je presne tým, čím je – pozadím príbehu, a nie vzdelávacím projektom.

Prevažná časť plusových bodov, ktoré môžeme Slovanom udeliť, je spojená s formálnym spracovaním. V prvom rade sa to týka prírody a imitácie dvojice slovanských sídiel. Husté lesy a horské lúky majú svoju tajomnú aj romantickú stránku, chyže, dielne a hospodárske budovy poskytujú potrebný historizujúci výraz a zároveň ich tvorcovia dokázali prezentovať v konzistentných, od seba odlíšiteľných vizuálnych celkoch.

Z prostredia a kulís následne najviac vyťažila kamera, ktorá kvalitou výrazne prekonáva ostatné formálne zložky. Oku lahodia nielen epicky pôsobiace väčšie celky a panoramatické zábery, ale aj využitie hry svetla a tieňa v detailoch či pohrávanie sa s hĺbkou ostrosti. Pokiaľ divák neočakáva bitku o Minas Tirith, môže ostať príjemne prekvapený aj záverečnou bojovou scénou s Avarmi a krátkymi, dynamickými zábermi jediného ukrajinského kameramana.

Rovnako by sme nemali zatracovať ani kvalitu vizuálnych efektov a postprodukčnej práce s farebnosťou obrazu, ktoré seriál väčšinou využíva v miere a kvalite primeranej ambíciám produkcie. Problém ale je, že forma nestačí.

Najvýraznejším nedostatkom celého televízneho počinu sú postavy, ktorých vykreslenie dosahuje archetypálne výšiny Dobšinského rozprávok. Hrdinovia neprechádzajú žiadnym vnútorným vývojom. Pokiaľ už nejaký nastane, je náhly, absolútny a úzko prepojený s potrebami scenára. Naivná, étericky jemná hlavná hrdinka po celý čas pasívne prijíma rany osudu. Dravý mladý starešina sa pri honbe za šťastím s ľahkosťou prikloní k násiliu. Zlá, zákerná macocha do zblbnutia opakuje svoje zlé, zákerné predpovede a vyhrážky. A pokiaľ sa už objaví žena, ktorá dokáže napríklad ovládať zbrane, je to zákonite záporná postava, ktorej krutosť a zvrátenosť náležite podčiarkuje skutočnosť, že v rámci niekoľkých scén prakticky znásilní ženu a následne muža. Nečudo, že má slovenská spoločnosť problém s rúcaním stereotypov.

Rovnako zamrzí, že sa seriál nikam neposunul v zobrazovaní erotiky a sexuality a s jakubiskovsko-hrycovskou, takmer až barokovou posadnutosťou sa sústredí výhradne na holé zadky, porovnávanie partií a, jemne povedané, extravagantné predohry.

Ani postupne sa prepájajúce dejové línie, ani fiktívny slovanský svet navyše neponúkajú nič, čím by diváka vtiahli hlbšie. Prakticky celý svet slúži ako divadelná kulisa. Jeho zákonitosti získavajú a strácajú platnosť výlučne v súvislosti s potrebami scenára, chýba im vzájomná previazanosť a jednotný rámec. Preto je existencia oboch hradísk v jednom svete formálne potvrdená až v druhej polovici série, Avari sú hrozbou, až keď sa zdá, že už nie je nič, čo by hnalo príbeh vpred, a až v úplnom závere sa dozvedáme, kto sú Nesmrteľní.

V kombinácii s pomerne jednoduchým príbehom tak seriál neponúka nič, čo by diváka pripútalo k obrazovke: nečakaný zvrat, sympatickú postavu ani atraktívny svet. Seriáloví Slovania môžu byť príjemným eye candy – cukríkom, odmenou pre oko – no po obsahovej stránke zastali v  minulosti.

Čo si počať so Slovanmi od Ikaru?

Knižní Slovania, za ktorými stojí scenáristické duo Jozef a Veronika Kolejákovci, sú literárnou adaptáciou seriálu – nejde teda o prequel ani pokračovanie príbehu.

Podobne ako pri televíznom spracovaní platí, že po formálnej stránke je kniha špičková. To sa týka materiálnych kvalít knihy, jej dizajnu, výbornej redakčnej práce či bohatej obrazovej prílohy. Keby sme namiesto jednej sady fotografií dostali napríklad súbor concept artov, kostýmových návrhov a podobne, mali by sme sprievodný materiál k seriálu par excellence.

Avšak podobne ako pri seriáli, aj tu je problematický obsah. Nejde pritom o samotný dej, ktorý je identický s dejom televíznej série, ale o zvolené rozprávačské postupy a množstvo nevyužitého potenciálu.

Literárne snahy nie sú úplne márne – napriek kostrbatému spracovaniu kniha svoj účel čiastočne spĺňa. Dopovedá nuansy jednotlivých príbehových línií, ktoré v seriálovom spracovaní chýbajú kvôli obmedzenej minutáži. Ide však o okrajové záležitosti, ktoré nemajú zásadný význam: rozvinutá je túžba kováčovej dcéry Desany po Belovi, pričom je ozrejmené aj jej náhle zmiznutie v úvode série; mierna gradácia Radúzovej premeny na agresívneho tyrana ho zbavuje pôvodne psychopatického výrazu a záblesk povahovej črty sa objaví aj u Lady.

Výrazovo pestrá slovenčina však nedokáže prekonať skutočnosť, že ide o takmer otrocký prepis scenára do literárneho textu bez zásadnejších zmien. Striedajúci sa minulý a prítomný čas toto zdanie umocňujú – napriek potenciálu písaného textu prehĺbiť charaktery postáv pôsobia opisy ich myšlienkových pochodov a pocitov povrchne a schematicky. Text má navyše, podobne ako seriálové dialógy, tendenciu opakovať fakty niekoľkokrát za sebou a vrstviť na seba prekonané klišé a trópy (viď model opustenej siroty, ktorá nikdy nežiali kvôli sebe, len kvôli iným).

Je veľká škoda, že väčší priestor nedostali aspoň prostredie, mágia a rituály – aj v tomto smere cítiť, že svet Slovanov je len kulisou príbehu, a nie živým prostredím. Tento fakt je ťažké prepáčiť – slovanský svet a kultúra sa v slovenskej literatúre nevyskytujú ojedinelo. Okrem diel Juraja Červenáka sa prvky folklóru, pohanských praktík a mýtov vyskytujú aj v súčasnej slovenskej literatúre: napríklad oceňované Šeptuchy alebo Svätyne si s ťaživou atmosférou, spojením človeka s prírodou či animálnosťou pohanských praktík dokázali poradiť oveľa lepšie. To isté platí aj pre svet hudby – počuť v seriáli Katarínu Málikovú, ktorá už má na konte vlastnú verziu jednej seriálovej piesne, by bolo skvelé.

 

Čo si teda počať so Slovanmi?

Či už ide o seriál, alebo knihu, po formálnej stránke je to moderný projekt s istými ambíciami, ako aj so schopnosťami a s prostriedkami na ich dosiahnutie. Keby šlo len o to, pohodlne by sme ich mohli zaradiť do ponuky béčkových seriálov na Netflixe. Obsahová zastaranosť, nedostatok originality a absolútna neschopnosť prekonať stereotypy však tieto nádeje rýchlo zmaria.

Najlepšie je preto seriál pozrieť (v istých momentoch statočne prežiť) a pustiť z hlavy. Knižné spracovanie potom poteší predovšetkým fanúšikov televíznej série – pre ostatných nebude mať jeho čítanie hlbší zmysel.