Temné hmoty sa dopustili pár zásadných chýb

Seriálová adaptácia knižnej série s názvom Temné hmoty (orig. His Dark Materials/cz: Jeho temné esence), ktorá v 90. rokoch opantala množstvo čitateľov, uzrela svetlo sveta koncom roka 2019. BBC sa pustilo do odvážneho projektu, pretože filmová adaptácia prvej knihy Zlatý kompas v roku 2007 výrazne pohorela. Nielenže podľa čitateľov nemala s predlohou veľa spoločného, navyše nezaujala ani tých, ktorí sa do tohto sveta pozreli prvý raz. George R. R. Martin dokonca tento film používal ako príklad toho, prečo by nechcel, aby sa Pieseň ľadu a ohňa adaptovala do tohto média, ale uprednostňoval seriálovú podobu. Filmový Zlatý kompas nemal pokračovanie a na ohlásenie seriálu sa pozeralo krivo… až do prvého traileru. Ten vyzeral už na prvý pohľad veľmi sľubne.

(zdroj: imdb.com)

Svet Temných hmôt, taký známy, no zároveň taký vzdialený, rozpráva príbeh neobyčajného dievčaťa Lyry, od ktorého toho dosť veľa závisí. V jej svete má každý človek svojho démona – zvieracieho spoločníka, ktorý je stelesnením jeho duše, jeho súčasťou a najbližším priateľom. Vládne v ňom veľmi ortodoxná cirkev, ktorá spraví všetko preto, aby ľudí očistila od hriechu – áno, neštíti sa ani toho najhoršieho. Dáva však aj priestor akademickému učeniu a jedným z podobných centier je Oxford, kde odvážna Lyra vyrastá. Sníva o ďalekých cestách a objavovaní, čo sa jej čoskoro, len čo sa isté veci dajú do pohybu, splní. Od tej chvíle je Lyrin život jedna dlhá a nepredvídateľná cesta.

Ďalej si o Lyrinej púti odporúčam prečítať v trilógii, ktorá sa skladá z kníh Zlatý kompas, Magický nôž a Jantárový ďalekohľad. O nejaký čas neskôr napísal autor Philip Pullman aj prequel Kniha prachu. Napriek tomu, že majú knihy naozaj množstvo logických chýb a iných neduhov, stavím sa, že vás chytia za srdce a nič z toho si nebudete všímať.

(zdroj: imdb.com)

Očami fanúšika kníh

Ako teda podobný tlak fanúšikov zvládol seriál? Poďme sa na to najprv pozrieť očami niekoho, kto knihy prečítal. V prvom rade musím vyzdvihnúť vynikajúci kasting. Jednotlivé postavy, až na pár drobných výnimiek, boli ako vystrihnuté z kníh. Všetkých zaujal najmä lord Asriel v podobe Jamesa McAvoya, no znalci predlohy vedia, že toho uvidíme len veľmi málo. Americké publikum – a verím, že aj značnú časť ostatného sveta – nadchlo obsadenie Lina-Manuela Mirandu, ktorý je veľkou muzikálovou a hereckou hviezdou. Absolútne nepríjemná pani Coulterová a nezbedná X-23 Lyra Belacqua boli čerešničkou na torte.

Seriál nám sprostredkúva veľmi podobnú atmosféru, v akej sme prežívali dej kníh – ponurý, no nesmierne zaujímavý svet, plný neznáma, kde každý krok môže znamenať pohromu, no kde malé dievča dokáže viesť ľudí k – možno – lepším zajtrajškom. Vizuálne je to skôr ponuré dielo, ktoré nikoho nenechá chladným.

(zdroj: imdb.com)

Dejovo seriál kombinuje prvé dve knihy trilógie, čo bol rozumný krok, pretože v audio-vizuálnom médiu by Lyrina cesta samostatne nemusela fungovať. Takýmto spôsobom, prepojením dejovej línie Lyry aj Willa, tvorcovia dosiahli, že divák sa s dievčaťom neženie za neurčitým cieľom – Lyra v knihe svoje ďalšie kroky objavovala len veľmi náhodne a nesystematicky. Divák v sledovaní pokračuje, aby zistil, ako jej svet funguje s tým, do ktorého prechádza záhadný lord Boreal. Vďaka tomu sa tiež pozrieme na udalosti, ktoré boli v knihách spomenuté len retrospektívne.

Ako fanúšičku knižnej predlohy ma tiež potešilo, že mnohé repliky postáv boli v presnom znení, ako ich v knihách uviedol Pullman. Nazvite to čitateľským fanatizmom, pokojne, ale bavilo ma hľadať ich tam. Niekoľko vecí však bolo oproti predlohe podstatne zmenených, no pre mňa to nakoniec boli rozhodnutia, ktoré seriálu prospeli.

Čo ešte treba na seriáli vyzdvihnúť, je podmanivý soundtrack, ktorý má na svedomí Lorne Balfe. Dovolím si tvrdiť, že je to jedna z najsilnejších stránok seriálu. Čo si možno všimnete ako prvé, je jeho podobnosť s Hrou o tróny, takisto ju môžete vidieť aj v dizajne úvodného intra. Napriek tomu vás však výrazné tóny na konci každého dielu dostanú.

(zdroj: imdb.com)

Čo ak ste knihy nečítali?

A teraz sa na Temné hmoty pozrime očami niekoho, kto knihy nečítal. Zmätok a nedotiahnuté motívy. Tak by sa dal seriál definovať bez knižnej predlohy. Tvorcovia spravili niekoľko naozaj zásadných chýb, ktorými mnohých divákov mohli odradiť.

Do 8 častí sa musel zmestiť dej jednej aj pol knihy a odrazilo sa to aj na skratkovitosti niektorých scén. Utrpeli tým mnohé motivácie postáv. Naozaj zásadným failom však boli démoni. V knihe je vzťah démonov a ľudí opísaný ako niečo nenahraditeľné, najsilnejšie a najdôležitejšie na celom svete. Povedzte, ak ste knihy nečítali, mali ste zo seriálu takýto pocit? Pochybujem. Tým, že tvorcovia chceli ušetriť výdaje na produkciu seriálu, obmedzili výskyt démonov len na naozaj nutné minimum. A to nemali. Takto pôsobia ako niečo nepodstatné, len malé ozvláštnenie, čo s ich skutočným významom nemá nič spoločné. Démonov môžete hľadať usilovne, ako len viete, no sekundy, počas ktorých sa objavia na scéne v jednotlivých dieloch, sa dajú spočítať na jednej, dvoch rukách. Tento vzťah je v celkovom vyznení trestuhodne podcenený.

Aj na základe toho bolo niekedy naozaj ťažké rozoznať, kedy niečo hovorí démon a kedy dieťa, keďže mali detské hlasy a v obraze boli len minimálne.

(zdroj: imdb.com)

Ďalším problémom bola Lyra sama, teda skôr Dafne Keen, ktorá ju stvárnila. Čo sa najprv zdalo ako skvelá voľba, ma časom iritovalo. Na to, že Lyra neskôr dostane prezývku Zlatoústa, sa v seriáli nevyjadrovala tak briskne, ako by človek očakával. Často bola veľmi pomalá, komótna a detinsky ustráchaná. Momenty absolútnej nerozhodnosti v sekunde striedalo plné nasadenie a odhodlanie a ja som jej to jednoducho neverila.

Ako protiklad k presným replikám z kníh stojí absurdný scenár, v ktorom sa realizovali sami tvorcovia seriálu. Postavám vložili do úst nezmysly („V takejto vzducholodi cestovali moji rodičia, keď zomreli?“), len aby zdôraznili niečo, čo zdôrazňovať nemuseli. Navyše, dramatizovali, čo sa dalo. Myslím si, že Temné hmoty majú dostatok materiálu, ktorý zdramatizuje dianie, aj bez toho, aby museli nejaké umelo vytvárať. Neustále dobiehanie k vzducholodi v prvom dieli hovorí za všetko.

V konečnom dôsledku, ak divák nečítal knihy, môže byť značne stratený v zmesi nových, neznámych názvov a reálií, v postavách, v motiváciách aj v tom, aký cieľ vlastne sledujeme.

Eva "Efken" Piarová

"Nolite te bastardes carborundorum."

    Pridaj komentár

    Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

    Solve : *
    26 − 10 =