Artemis Fowl – premárnený potenciál?
Neviem ako v zahraničí, ale u nás má antihrdina Artemis Fowl stabilnú fanúšikovskú základňu. Príbehy mladého zločineckého génia sú plné akcie, napätia, fantázie a sci-fi hračiek. A hlavne ekologických tém a lásky k Írsku. Na filmovú adaptáciu sa čakalo roky. Nedávno bola konečne zrealizovaná pod hlavičkou štúdií Disney. Ako to dopadlo?
Fúúúha, odkiaľ začať? Adaptáciu od začiatku sprevádzali kontroverzie a na výslednom filme to vidieť. Recenziu teda rozdelím do podkapitol, v ktorých si popíšeme hlavné aspekty filmu.
Zmeny príbehu a postáv
Film čerpá najmä z prvých dvoch kníh – Artemis Fowl a Arktický incident. Teda adaptuje prvú, ale Disney sa akosi bálo spraviť z hlavnej postavy záporáka príbehu, a tak si požičalo zlú vílu Opal z dvojky. Spoiler? Sotva, film vám to hneď na začiatku prezradí (o tom neskôr). Problémom je, že Disney očividne chcelo (a možno stále chce) mať natočenú aj dvojku, takže Opal ako záporák je v podstate zbytočná a jej linka takmer nikam nevedie.
Zmien sa dočkali aj Artemisovi rodičia. Matka úplne vypadla z hry, lebo scenáristi od Disney asi majú v zmluve klauzulu o tom, že ich hrdinovia musia byť minimálne polosiroty. Najviac kontroverzie však schytal Buttler – Artemisov osobný strážca – a kapitán LEP Hľuza. Buttler je totiž čierny a Hľuza je žena. Je toto naozaj problém filmu? Nie. Lebo to je jediná zmena, ktorou Buttler prešiel. Inak ovláda všetko, čo má ovládať a je správne hrozivý. Farba pleti tu vážne nie je rozhodujúca. Zmena Hľuzu má však dôsledky. Hela Krátka, druhá najdôležitejšia postava série, je v knihách prvou elfkou v službách LEP polície, čo jej dodáva slušnú motiváciu v práci. Vo filme toto, vďaka obsadeniu Juddy Dench, vypadlo. To by ani neprekážalo, je to dosť zastaralé klišé a nevidím dôvod, prečo by v súčasnej adaptácií, hlavne zobrazujúcej pokročilé spoločenstvo škriatkov, malo byť. Tvorcovia ho však nahradili ešte nudnejším klišé – Hela sa snaží očistiť rodinné meno. V príbehu to tvorí dobrý bod, na ktorom môže budovať vzťah s Artemisovou postavou, ale je to nuda. Mohli prísť s niečím zaujímavejším.
Artemis nie je Artemis
Najväčšia zmena postihla hlavnú postavu. Čaro Artemisa Fowla, toho literárneho, je v jeho postupnom charakterovom vývoji. Začína v podstate ako zloduch, sociopat, sebec. Ako diely pribúdajú, mení sa. Jeho dobrodružstvá majú na neho dopad. Najskôr sa naučí dôverovať aj iným ľuďom, mať ich rád a dokonca konať dobro. Neskôr k tomu pribudne záujem o ekológiu a svoj “character arc” zakončí nesebeckým skutkom. Z chladného a vypočítavého decka sa zmení na príjemného tínedžera.
Vo filme je hneď od začiatku kdesi v polke tohto. Je to chladný génius, ale len navonok, vo vnútri je rodinu milujúci tínedžer. Príbeh tak prichádza o akúkoľvek hĺbku a pointu. Ostáva len plochým akčným dobrodružstvom. Zaklincováva to divne vybudovaný vzťah medzi Helou a Artemisom, ktorý príde akoby z ničoho nič. Je umelý, neprirodzený a ani najmenej nekorešponduje s tým, ako sa vyvíjal ich vzťah v knihe.
Zábavná oddychovka?
Mohlo by to byť fajn. Dobre, tak sa tu okresávali hrany a zjednodušovalo sa. Tento proces u Disney nie je vôbec prekvapivý – pozrite sa napríklad na Zvonára u Matky Božej. Dokonca existuje na to aj odborný termín: “Disneyfikácia”. S týmto sa akosi muselo rátať. Nepoteší to, ale neprekvapí. Čo nám však ostane?
Film, ktorého výrazným problémom je strih a štruktúra. Knihy s Artemisom sú vystavané ako thrillery, čo okrem rýchleho deja obnáša aj zakomponovanie nečakaných zvratov a odhalení. Eion Colfer pri ich písaní postupoval podobne ako Dan Brown vo svojich knižkách.
Film však tak ani zďaleka nie je štrukturovaný. Všetko dôležité odhalí už na začiatku a napätie tým výrazne odpadá. Dokonca, aj to, kto je záporák. Je rámcovaný ako výpoveď trpaslíka Humusa Kopáčika na polícií, čo je v skutočnosti strašne zbytočná barlička, ktorá slúži len na odôvodnenie rozprávača. A rozprávač je tiež problém, lebo len dokazuje, že scenáristi nedokázali aplikovať pravidlo “ukazuj, nerozprávaj”.
Veľmi tomu nepomáha ani strih akčných scén, ktorý je jednoducho na facku. O slabých hereckých výkonoch, hlavne Artemisovho predstaviteľa, ani nehovoriac.
Pozitíva
Nechcem len nadávať. Nie je to totiž až taká tragédia, ako sa na prvý pohľad zdá. Keď sa postavy nebijú, dostávame krásne obrazy Írska i sveta škriatkov. Hlavne na to druhé sa díva príjemne. U Disneyho sa rozhodli ostať verný zobrazeniu trpaslíkov či iných tvorov z kníh. Hudba je absolútne úžasná a Collin Farrell sa snaží viac, ako by bolo treba. Potenciál je z toho jednoducho cítiť, dokonca i snahu o zaujímavú adaptáciu, len kdesi v postprodukcii to odflákli. Film skoro ako keby ani nerežíroval Kenneth Branagh. Chýba mu iskra, ktorú majú iné jeho projekty.
A to je to najsmutnejšie. Tam, kde sa to (aspoň ako-tak) drží predlohy je na to radosť pozerať. Tam, kde si tvorcovia dorábajú vlastné veci, je to peklo.
Zhrnutie
Artemis Fowl je očividne Disneyho snaha o vlastného “Harryho Pottera”. Škoda, že film, ktorý mal túto fantastickú ságu vo veľkom odpáliť, pôsobí skôr ako pilot televízneho seriálu. Keby ním naozaj bol, navnadil by ma na ďalšie diely. Ako samostatný film to však nefunguje. Prevedenie je slabé, príbeh je plochý a bez uspokojivého záveru. Decká to zabaví, ale na to, aby sme si toto dobrodružstvo vychutnali, to má zlú štruktúru a škaredé akčné scény.