Fantastické Zvery: Magická a nostalgická jazda bez Pottera

Nebudem písať o niekoľkoročných očakávaniach a prosbách k entite zvanej Rowlingová, aby sme sa mohli vrátiť do sveta, s ktorým väčšina z nás rástla, no vďaka ktorému nemusela celkom dospieť. Všetci sme čakanie na tento film prežívali po svojom – ja som sa snažila ho nevnímať, nehypovať, nesľubovať si, že ma to vezme na miesta, na ktoré som sa tak veľmi chcela vrátiť. Nie! Pretože sa mi to už niekoľko ráz vypomstilo. To však nie je tento prípad. 🙂

Pustite si toto, zatvorte oči a pochopíte (legenda hovorí, že je vhodné počúvať soundtrack počas čítania celej recenzie):

S prvými tónmi inšpirovanými Hedwiginým letom od Williamsa som vedela, že som doma, bejby! No nie je to čistá nostalgická radosť? Hneď na úvod musím povedať, že skladateľ James Newton Howard odviedol na soundtracku skvelú prácu. Okrem úvodnej skladby popretkával takmer každú scénu unikátnym hudobným sprievodom nielen na čarodejnícku nôtu, ale môžeme začuť aj tóny dobovej, najmä jazzovej hudby. Za tých približne 7 mesiacov, počas ktorých na tom pracoval, je to úžasné a maximálne to podporuje feeling Harry Potter sveta.

Začiatok novej čarodejníckej éry, ako to tvorcovia nazvali, nám vykresľujú novinové titulky, ktoré hovoria o tragédiách spôsobených istým temným mágom Grindelwaldom. O čo by sa taký temný mág snažil? No predsa o vykynoženie muklov a všetkých čarodejníkov, ktorí by s tým nesúhlasili. Pohodička. Vieme vďaka tomu, aká téma bude kľúčová pre celú sériu filmov Fanstastických zverov, ktorá bola ohlásená. Poznáme nepriateľa, čo ďalej? Na mierne rozpačitom začiatku, kedy sa snažíme aspoň trochu uchopiť príbeh, sa stretávame s Newtom Scamanderom (Eddie Redmayne) presne tak, ako to už poznáme z trailerov – píše sa rok 1926 a trochu čudný Angličan, okrem iného mágizoológ, vstupuje do nepoznaného sveta americkej čarodejníckej spoločnosti s podivným kufríkom. Pre Ministerstvo mágie píše knihu o tom, kde nájsť magické tvory a ako sa o nich starať (nie ich zabíjať, na čo bola vtedajšia čarodejnícka spoločnosť nastavená).

Hneď na začiatku je nám predstavený aj hlavný problém tohto filmu, ktorým je fanatická skupina Second Salemers (alebo Druhí stúpenci Salemu, ak chcete). Na rozdiel od HP si tvorcovia dali záležať na prepojení s americkou históriou (alebo im to len dobre zapadlo do konceptu?), čo mňa osobne potešilo. Nepriateľ nie je osamotený, nepochopený a príliš mocný antihrdina, ale problém má svoje odôvodnenia, ktoré sa Amerikou tiahli celé stáročia. Veď viete, čarodejnícke procesy, ktoré sa rozpútali koncom 17. storočia na základe hromadnej hystérie obyvateľov malého mesta Salem. Tým bolo „oficiálne“ vyslovené, že mágia tu existovala vždy, a svet Rowlingovej je naň neodmysliteľne napojený. Histórii čarodejníctva v Severnej Amerike sa známa autorka venuje aj vo viacerých článkoch a príbehoch na svojej stránke pottermore.com, kde nás dlhodobo, no len po malých kúskoch dotuje ďalšími informáciami z obľúbeného univerza.

Myslela som však, že Second Salemers bude naozaj veľká skupina terorizujúca ukrytý čarodejnícky svet, no tento scenár sa nekonal. Odhaliť nečarom (áno, v slovenčine je to nakoniec nečar – z angl. „No-Maj“ respektíve „no madge“) svet kúzel, ktorý sa pred nimi skrýva, chcela jediná ženská s niekoľkými adoptovanými a niekoľkými za jedlo pre ňu pracujúcimi deťmi. Malo to však skôr reflektovať celkovú náladu tamojšej spoločnosti, ich podozrenia a dohady, ktoré vznikali na základe občasných kolízií reálneho a čarovného sveta. Okej, funguje.

V tejto komunite, ktorá sa usiluje o odhalenie a zničenie čarodejníckeho sveta, žije Credence (Krédus), ktorého skvelo zobrazil sympaťák Ezra Miller, nesmierne zraniteľné adoptované dieťa (alebo skôr mladý muž). Z jeho správania ma chytala úzkosť (takže zámer maximálne vyšiel) a napriek tomu, že ho podozrievame z tých najhorších vecí pri každom pohybe, ktorý urobí, cítime tiež jeho naivitu a nevinnosť. Každú minútu čakáte, akým smerom sa vyvinie jeho charakter. Zaujímavé zjavenia sú aj jeho adoptívne sestry, celý kult rodiny, v ktorej sa deti ocitli, okolo nich vytvára auru akéhosi tajomna a nebezpečenstva. No čo by ste čakali, keď tú „rodinu“ pozliepala fanatička nenávidiaca tých, o ktorých sa stará, to by nejedno decko poznačilo. Ale ono to tak býva, že človek väčšinou doplatí na to, proti čomu najviac bojuje.

O Credenca sa zaujíma Percival Graves (Colin Farrell) riaditeľ oddelenia magickej bezpečnosti MACUSY (Magical Congress of the USA), uznávaný auror a vyšetrovateľ, ktorý dohliada na bezpečnosť čarodejníckeho sveta v New Yorku (aj na všeličo iné) a ktorý do deja nenápadne vstupuje počas celého filmu, potom sa trochu prekecne, keď vyšetruje Newta, a úplne to pokašle, keď… ale ani tu mi nehovorte, že by ste to nečakali. Čo však môže od Credenca chcieť? Viac, než by ste tušili.

Tvorcovia (a cítim tam najmä Rowlingovú) si dali záležať na detailoch. Malé čary, na ktoré je kamera zaostrená, drobné odkazy a prekvapenia ako odmena za čakanie a ja som za to bola vďačná. Dali nám presne ten svet, v ktorom máme pocit, že vieme, ako mágia funguje, aj keď nemáme najmenšie tušenie. Čarovný domov. Metly, ktoré samé zametajú, ufrflaní domáci škriatkovia, skryté čarodejnícke priestory vo verejných muklovských budovách. David Yates vôbec nezabudol, z čoho by mal vychádzať, a značne to vo filme cítiť (našťastie). No rovnako, ako v posledných filmoch Harryho Pottera, aj tu skvelo kombinuje magickú hravosť s hlbokou temnotou.

Je to tak, vaša nadšená dušička si najprv skáče šťastná po lúke plnej magických tvorov a zbiera s nimi bylinky do odvarov a naraz, ani netušíte, ako to prišlo, vás chytí pod krk dementor a cucá z vás všetko dobré, čo ste si za ten krátky čas v kine nahonobili. Asi taký to bol pocit. Nerozprávam však o kvalite filmu, ale o dejových zvratoch, ktoré nastali. Emočná škála u diváka bola maximálne využitá – od nadšenia a čistej radosti, cez šok, úzkosť a strach, až po zdesenie a zástavu srdca, a to nie v tejto následnosti, ale stále striedané rôznymi smermi! (No priznávam, možno to bolo preto, že som sa cítila ako 11-ročná.) Transformáciu z rodinného filmu na temné fantasy však dal Harry Potter za 7 filmov a niekoľko dlhých rokov. Tento film to zvládol v priebehu dvoch hodín.

Prvotný dej už všetci poznáme – zo Scamanderovho kufríka vylezú zvery. A že nie hocijaké. Tradá, naháňačka a hnací prvok filmu ako vyšitý. Že v Amerike fungujú nejaké zákony oddeľujúce muklovský svet od čarodejníckeho a také, ktoré utajujú existenciu mágie, to vieme. Že sa do rozporu s týmito zákonmi Newt (alebo Mlok, keď chcete, ja nechcem) vďaka kufríku dostane, to je nevyhnutné. Že potrebuje parťáka? To je úplne jasné! Jacob Kowalski sa tejto úlohy zhostil, či už chcel, alebo nie. A kto by bol v tomto prípade lepší parťák a zdroj humorných scén, než jednoduchý, dobrosrdečný nemág. Do víru udalostí sa dostane tak rýchlo, že si to ani divák nestihne dať v hlave dokopy a zrazu je neoddeliteľnou súčasťou Newtovho dobrodružstva. To, o čom si myslí, že je len sen, sa mení na realitu a potom… no spoilers. Tvory a zvery, ktoré Newtovi ušli, sú naozaj fantastické – kleptomanský „krtko“ niffler, ktorého poznáme z traileru, skvostná rodina graphornov, ktorú Newt zachránil ako poslednú na svete, majestátny thunderbird a mnoho, mnoho ďalších. Každú chvíľu s nadšením čakáte, čo na vás vyskočí spoza najbližšieho rohu.

Postava, ktorá však mňa neskutočne vytáčala, bola Porpentina (Tina) Goldsteinová, bývalá aurorka MACUSY, obdoby Ministerstva mágie v Anglicku. Mierne neurotická, vystrašená, nedostatočne sebavedomá, no úporne sa snažiaca ženská. Zbadá Newta a s ním aj príležitosť získať späť svoju prácu, no jej snahy končia pri jedinom „nie“ od prezidentky MACUSY. Ale dobre, veď taká mala byť. Jej sestra Queenie, napriek tomu, že je legiliment (vie čítať myšlienky), nemala v deji až takú zásadnú úlohu, ako by mohla mať (Napríklad čo tak začať čítať myšlienky nepriateľom a nie kamošom, ktorých to vytáča?), uznávam však, že niekoľko zásadných krokov urobila. Dej mal občas tendenciu, ako väčšina súčasných filmov, prispôsobovať si situácie vo svoj prospech, aj keď by nemali byť tak jednoducho riešiteľné, boli. Vôbec mi to však v tomto prípade neprekážalo – sme predsa vo svete, kde sa kúzli… Bolo to neškodné a absolútne odpustiteľné. Áno, apelovali na moju detskú naivitu.

Ak je tento film v niečom TOP medzi ostatnými súčasnými blockbustermi, tak vo vyobrazení „zla“, resp. temnej entity, nazvime to, ako chcete. Bol to neskutočný vizuálny zážitok, úžasná bola aj celá jeho idea, vyobrazenie schopností a dokonca (čo veľmi oceňujem) bolo uveriteľne podložené aj jeho porazenie (toto nie je spoiler, všetci vieme, ako HP funguje). Bola to pre mňa malá geniálnosť a už len pre tento aspekt budem Fantastic Beasts (Fantastické Zvery) navždy milovať. Priniesť nové zobrazenie starého, to je umenie, pretože nie je dôležité prísť s novou témou či motívom – to je priam nemožné, všetko tu už bolo. Dať dokopy celok, ktorý naozaj funguje, to je na nezaplatenie. A to je niečo, čo Rowlingovej vždy išlo na výbornú.

Humor bol vo filme pomerne častý, účinný a zároveň v ostrom kontraste s temnotou príbehu. To sú také tie momenty „Ha-hahahah, bum, katastrofa“ a tie si ja vždy užívam. Čo má robiť film, ak nie zatriasť naším emočným svetom? Úprimne, spočiatku som sa bála, že nedostaneme dostatočný dej, bolo to mierne rozťahané a nevyhranené, človek tápal, kam sa to bude uberať alebo či sa ešte niečo významné stane.

Našťastie som bola veľmi rýchlo ubezpečená o tom, že ľudia, ktorí za filmom stoja, veľmi dobre vedia, čo musí obsahovať, aj pokiaľ je to prvá časť. Jeden malý, no dramatický príbeh sa otvoril aj ukončil, jeden veľký, tiahnúci sa a zložitejší problém sa nastolil (áno, pokračujú vo fungujúcej tradícii Harryho Pottera). Neviem, ako vy, ale ja sa teším na príbeh, ktorého ukončenie je v nedohľadne a môžem z neho žiť niekoľko ďalších rokov. Celým filmom sa tiahli nenápadné odkazy na sériu Harryho Pottera (niektoré boli aj okatejšie) a dej poskytol veľa návnad na ďalšie pokračovania.

Napriek tomu, že by som deti mladšie ako 12 rokov na tento film nezobrala, nezabudol na staré dobré „rozprávkové“ ponaučenie, alebo aby mal film naozaj zmysel, a celým Newtovým zápolením o magické tvory s ostatným nenávidiacim svetom vysielal posolstvo „Netreba sa báť toho, čomu nerozumieš“, a silný eko odkaz, že ľudia sú tí, ktorí sú zlí a pomstychtiví a ničia svet okolo seba atď., atď. A dobre urobili. Tento odkaz pôsobí. Dostali sme tiež naservírované viaceré chuťovky z hereckého obsadenia, napríklad Ron Pearlman v úlohe škriatka, hajzla a kupliara (cigara v ústach, žmurk, žmurk), no vzťah k filmu si vytvárame aj vďaka maličkostiam, napríklad keď samotné herecké obsadenie prejaví svoju spolupatričnosť s fanúšikmi, a pokiaľ viem, Ezra či Eddie si účasť na tomto projekte vyslovene užívali.

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách!