Fantasy Island – Ostrov obmývaný nehororovými vodami

 

„Fantázie sú ako sny, nepamätáte si detaily, ale viete, aký to bol pocit.“

Asi nič tak nevystihuje celý film ako veta, ktorá padne z úst jedného z hrdinov nového hororového pokusu od režiséra Vadí nevadí či Kick Ass 2, Jeffa Wadlowa, a najmä od producenta originálneho Uteč! či posledného remaku slávneho Halloweenu. Fantasy Island je pritom sám filmovou adaptáciou rovnomenného amerického seriálu zo 70. rokov, o ktorého existencii zrejme ani našinec-pamätník nemal doteraz potuchy.

Film sa pritom nezačína až tak márne. Ak teda nečakáte nič viac a nič menej než dobrodružnú výpravu na fotogenický exotický ostrov s idylickými plážami a rozprávkovými scenármi ušitými hrdinom na mieru, scenármi, ktoré sa sľubujú zvrtnúť v nočné mory.

Zdroj: Itafilm

Skôr než na Fantasy Island priletia výhercovia súťaže, vďaka ktorej získali možnosť užiť si tu svoje divoké fantázie, expozícia filmu nám predstaví prvú hrdinku v typicky hororovej či trilerovej scéne, kde hustým lesným porastom uháňa dievčina s predátorom v pätách a my tušíme, že sa chudinka zrejme pomoci nedovolá. V následnom strihu a prudkej zmene hudobného podmazu, ktorých si ešte užijeme, sa zoznamujeme s päticou vyvolených. Nechýba sexy kosť („aspoň sa bude na čo pozerať“, koniec citátu), urastený mladík, tajomná kráska a komický element – nesúrodá dvojica nevlastných bratov. Zdá sa, že každý z nich má určitú predstavu o tom, čo ho na ostrove čaká, a teda akú fantáziu mu vyplní. Hoci už tu vyskočí ako čertík z podrazáckej infarktovej škatule fakt, že minimálne jednu hrdinku podoba jej fantázie hneď v úvode šokuje. (Že by vina vágneho zadania? Ostáva nejasné.)

Fantázie sa postupne naplno rozbehnú a platia pri nich len dve pravidlá: každý má právo na splnenie iba jednej a zároveň si ju musí prežiť až do jej úplného prirodzeného konca. Už tu by sa asi opatrnejší „výherca“ zháčil alebo šípil zradu. To by si však ušetril mnoho zábavných útrap, ktoré by vďaka svojej chudorľavej krvavosti zniesli pokojne aj nižší rating, a nie 15+. Neuškodili by ani nejaké tie nahotinky, veď fantázie bez poriadnych orgií sú predsa len dôchodkovým zájazdom s polpenziou, a nie ultra all inclusive výletom za hranice predstavivosti. Ale nie, film sa uberá vpred svojím prívetivým disneyovským štýlom a trochu dospelejšie snáď pôsobí len fantázia hrdinky, ktorá túži vrátiť späť čas a napraviť to, čo najviac vo svojom živote ľutuje.

Jej príbeh však o to viac kontrastuje s ostatnými kúskami skladačky – ktorá sa tvorcom čoraz viac rozpadáva pod rukami. A tak, ako pribúda možností, ako by to celé mohlo vlastne fungovať (sami hrdinovia si tipujú, či ide o veľmi luxusný larp alebo virtuálnu realitu či hrátky s hologramami), aj divákovi prestáva byť jasné, k akému žánru sa zásobil vyvoňaným popcornom a litrami riedkej koly. Scenáristický chaos sa pritom násobí – spolu s tým, ako sa vynárajú dávno mŕtvi príbuzní, mierne zuhoľnatené dvojnohé výčitky svedomia či na kolomaž sa roztekajúci zombíci. Hoci by sa to stále dalo vysvetliť tak, že na jednom mieste (a zhruba v rovnakom čase) sa odohráva viacero fantázií naraz a je len otázkou času, kedy dôjde k ich prieniku.

Zdroj: Itafilm

Približne v tom čase, cca v polovici filmu, sa dovtedy únosná oddychovka začne zvrhávať na fakt divokú jazdu podivností a jednej zvukovej ľakačky za druhou, podtrhnutú povinnými WTF momentmi a nelogickým správaním postáv ako z príručky béčkového hororu, ale bez všetkej tej srandy (naozaj skvelý nápad – v jaskyni plnej kľukatých tunelov rezonujúcich ozvenami sa okamžite rozdeliť s tým, že však keď nájdeš, čo hľadáme, len zakrič a my za tebou prídeme).

Mužskí hrdinovia sú tu navyše v podstate len pasívnymi hráčmi a tie, čo skutočne konajú a dej i zápletku posúvajú dopredu, sú hrdinky. Je na nich, aby ako prvé fungovanie ostrova sproblematizovali – ako aj spochybnili korektnosť fantázií (Môže ostrov vzhľadom na svoju moc skutočne zle interpretovať, po čom človek túži, a podsunúť mu niečo iné? Alebo sa, naničhodník, vedome pohráva s faktom, že často ani sami nevieme, čo chceme?). Či dokonca to, čiu fantáziu vlastne hrdinovia prežívajú. Áno, tu by sa dalo určite vyhrať, ale od dobrodružného trileru hádam nikto žiadne existenciálne skúmanie vrstiev toho, kde sa končí hranica medzi snom a realitou, nečaká.

Zdroj: Itafilm

Osobitnou kapitolou je samotný majiteľ ostrova, (vraj) tajomný pán Roarke, pri ktorom si nie sme istí, či má byť zloduchom s nejakým diabolským plánom alebo skrátka len vrtkavým boháčom, ktorý nevie čo od dobroty so sebou. Aká je jeho skutočná motivácia, sa našťastie nakoniec dozvieme, hoci sa to – a viacero ďalších „prekvapivých“ point – tvorcovia rozhodli podať mimoriadne kŕčovito: dotyčný odhaľujúci svoje tajomstvá či pravé úmysly vždy vystúpi z pomysleného kruhu postáv do popredia a odrecituje povinné polopatistické vysvetlenie – ako v nejakej školskej jednoaktovke.

Práve tento záver či druhá polovica filmu, ktorá sa dá celkom konkrétne identifikovať momentom, keď na scénu nastúpia podružní zlosynovia s komickým prízvukom, celú zábavu znižuje na estrádu, pri ktorej si divák môže čelo uplieskať. Dovtedy funguje aspoň postupné predstavovanie jednotlivých fantázií a kde-tu aj vtip. Hoci všetky odkazy na súčasnú popkultúru vyznievajú, akoby sem prihrmeli odkiaľsi z budúcnosti. Lebo presne taký je výsledný dojem z filmu – rozpačitý pocit, že toto ste už kedysi dávno videli, možno v nedeľu popoludní v televízii… a ani za nič si neviete vybaviť detaily, a teda o čo tam vlastne, dopekla, šlo (a teda napríklad ani to, kto je tu hlavný záporák, čo je jediné plus, aj keď jeho motivácia je dosť bizarná – a možno aj preto sa nedá vopred odhaliť).

Dana Brezňanová

Bývalá knihomoľka a po konvertovaní praktizujúca členka vydavateľskej praxe (ergo čítaš, čo vládzeš). Pôsobí ako editorka v Slovarte, vydavateľstve najlepších kníh, kde pomáha privádzať na svet tie naj young adult tituly. Keď práve stíha, tak sa teší, že vďaka dream džobu žije svoj sen.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Solve : *
24 + 10 =