Podoba vody: Koniec milovaného úchyla?

Studená vojna medzi USA a Sovietskym zväzom je v plnom prúde. Paranoja, špióni a súperenie (nielen) vo vesmírnom programe. Kartami značne zamieša udalosť, ktorá sa nedávno odohrala v Amazonke. Šokujúci objav by mohol súboj zvrátiť v prospech Američanov. Tým sa totiž v Južnej Amerike podarilo odchytiť jedinečný exemplár. Zástupcu doteraz nepreskúmaného živočíšneho druhu. Stratený evolučný medzistupeň medzi ľudskou a vodnou bytosťou. Indiáni ho uctievali ako boha, ale zlá americká armáda zastúpená sadistickým psychopatom Stricklandom ho chce rozpitvať a preskúmať pod mikroskopom. Našťastie sú tu nemá upratovačka, vtipná černošská kamoška a starnúci homosexuál. Aj taká je Podoba vody.

Svojím spôsobom je Podoba vody krásne nakrútený film. Zo začiatku pripomína vizuálne podmanivé snímky svojráznej európskej dvojky Jeunet/Caro (Delikatesy, Mesto stratených detí). Skvelá výprava a retro atmosféra, parádne predstavenie kvalitne prepracovaných postáv. Plno dospelých scén; toto ani omylom nie je film pre deti (začneme masturbáciou, pokračujeme viac vyzlečenou, než oblečenou Sally Hawkins a skončíme až niekde pri čomsi, čo nebezpečne pripomína zoofíliu). Del Toro je zasa „svoj“. Vidno, že si nakrúcanie užil a nestratil tú časť samého seba, ktorá nám predstavila Oféliu, fauna a zakliate podzemné kráľovstvo. (Inak, keď sme pri Delikatesách, tie del Toro bez ostychu vykradol v „tanečnej gaučovej“ scéne, v jeho podaní je lepšia, zábavnejšia a pôvabnejšia, ale zlodej už zostane zlodejom. Keby sa postavy pri tom pozerali v telke na Delikatesy, bolo by to niečo úplne iné a v takom prípade by som to bral. Lenže nepozerajú.)

Veľké ďakujem režisérovi môžu povedať herci. Sally Hawkins (mama z Paddingtonov) podáva vydarený výkon a Richard Jenkins jej zdatne sekunduje, hoci som si na jeho mieste neustále predstavoval svojho miláčika Johna Goodmana (až sa zo mňa raz stane šéf kastingov v Hollywoode, tak sľubujem, že Johna obsadím do každého druhého filmu). Michael Shannon sa del Torovi tiež môže poďakovať, konkrétne za fakt parádneho magora. A Octavia Spencer (držiteľka Oscara za Farbu citov) je dokonalý príklad postavy, ktorá dodáva príbehu vítaný a osviežujúci humor, ale bez toho, aby narúšala jeho celistvú a v jadre vážnu, dospelú a tragickú atmosféru. Dobrými (hoci neoriginálnymi) postavami sa môžu pochváliť aj Nick Searcy (Vyprážané zelené paradajky, Tri bilbordy kúsok za Ebbingom) ako generál Hoyt a Michael Stuhlbarg (Prvý kontakt, Muži v čiernom 3) ako Dr. Hoffstetler, muž s dobrým srdcom. Nezabúdajte však, že ako v skutočnom živote, aj vo filmoch Guillerma del Tora dobro často dopadne najhoršie.

Koniec na mňa zapôsobil, hoci som čakal viac. Kým pri Faunovom labyrinte som plakal, tu som si len vravel „to je teda smutné, ozaj veľmi, veľmi smutné“. Keď sme pri pozitívach, treba vyzdvihnúť presvedčivý výkon Douga Jonesa, režisérovho dvorného herca. Doug v jeho predchádzajúcich snímkach stvárnil množstvo príšer, vrátane Abe Sapiena z Hellboyov. Mnohí sa pýtali (keďže v Podobe vody vyzerá podobne ako Abe), či je Podoba vody Abeovým rip-offom, resp. spin-offom, resp. prequelom (chápeme sa, hej?). Ako to teda vlastne je?

Ja osobne tento film vnímam tak trochu ako Guillermovu snahu upriamiť na seba pozornosť štúdia Universal. To pred časom vyhlásilo, že sa chce inšpirovať Marvelom a DC a postupne príde so sériou navzájom poprepájaných titulov s legendárnymi monštrami zo svojich slávnych čierno-bielych dôb. Múmia, Dr. Jekyll, neviditeľný muž, Dracula, vlkolak… a v neposlednom rade Netvor z Čiernej lagúny. Celé sa to má volať Dark Universe. Vodná príšera z Podoby vody akoby vravela: „Pozrite sa, môj režisér by veeeľmi chcel nakrútiť práve Netvora z Čiernej lagúny, dáte mu na to 100 miliónov?“ Ostatne, ak by sa to spätne uviedlo na správnu mieru, pokojne by sa mohlo ukázať, že Podoba vody je v skutočnosti sequel samotného Netvora z Čiernej lagúny. A práve prequel, resp. origin (nestrácate sa?) by sme mohli vidieť, ak by v Universale mali o del Torovu prácu záujem (Shannonove zmienky o tom, čo sa dialo v Amazonke, patria k najvzrušujúcejším a najinšpiratívnejším okamihom). Lenže to už asi nikdy nezistíme, pretože o ďalších filmoch Dark Universe sa prestalo hovoriť.

Čo ma nadchlo menej? Strašne predvídateľný scenár, viacero nudných scén, klišé zvraty a zvláštne, miestami až vyslovene nelogické nápady. Ktorý lekár by človeku s amputovanými dvoma prstami nájdené prsty spätne prišil bez toho, aby ich očistil od HORČICE? Prečo tvora rovno neodviezli do mora? Predtým sa v pohodičke premáva PEŠO po meste (OK, kino zíva prázdnotou a nachádza sa rovno pod hrdinkiným bytom, ale aj tak mi to nesedelo), takže behom troch minút ho odviezť do prístavu V AUTE by určite nebol problém. Prečo potreboval slanú vodu, keď Amazonka je sladkovodná rieka? A kamery všade, len nie pri nádrži s najstráženejšou vecou v komplexe. To ako vážne?

Vo viacerých momentoch si spomeniete na „toho“ Guillerma del Tora. Miláčika, ktorý vám rozpráva divoké, nebezpečné, drsné, no vlastne svojím spôsobom nádherné a výnimočné (a jemne úchylné, ale no a čo!) príbehy. Má rád monštrá, príšery, netvorov. Miluje to. Je to jeho svet. Ľudia ho nudia. V jeho svete ale najstrašnejšie príšernosti nestvárajú príšery, ale práve ľudská rasa. Spomínate si na strašnú scénu „fľaše“ z Faunovho labyrintu? Bol to jeden z minima filmov na svete, ktorý ukázal, čo sa NAOZAJ stane, ak sa sklenená fľaša stretne s ľudskou hlavou (okrem neho to ukázal ešte jeden film s Liamom Neesonom). Tak tu sa dočkáme čohosi podobného. Figuruje v tom diera v líci, ale ďalej prezrádzať nebudem, aby ste sa nepovracali. Del Toro však Podobu vody nakrútil možno až príliš „vznešene“ a akademicky, čo mi príde trochu alibistické, aby sa čo najviac zapáčil oscarovej Akadémii. Tento alibizmus mu v každom prípade vyšiel a Podoba vody získala 13 oscarových nominácií.

Priznám sa, dosť som rozmýšľal nad hodnotením a nad tým, čo si o tomto filme vlastne mám myslieť. Či sa mi páčil, alebo nepáčil. A rozmýšľanie to bolo značne komplikované. Obsahoval v sebe niečo, čo ma zaujalo. A nebolo toho málo. Zároveň to však bola nebezpečná nuda, plná klišé a dlho dopredu odhadnuteľných twistov. Istý typ čara Podoba vody má, to bez pochýb. A o priemer tiež nejde. V mojich očiach to ale nie je ani žiadny zázrak. Určite je to lepšie, než posledné režisérove trikové hovadiny. Návrat ku koreňom, k príbehu, k postavám, k srdiečku. Vidno však, že strávil v Hollywoode zrejme priveľa času a navždy, nenávratne ho to poškodilo. Skloňme, prosím, hlavy a vzdajme vo svojich myšlienkach tichú poctu stratenému mužovi, ktorý sa pravdepodobne už nikdy nevráti. Priznám sa, mal som toho týpka rád.

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách! A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.