Podoba vody: Koniec milovaného úchyla?

Studená vojna medzi USA a Sovietskym zväzom je v plnom prúde. Paranoja, špióni a súperenie (nielen) vo vesmírnom programe. Kartami značne zamieša udalosť, ktorá sa nedávno odohrala v Amazonke. Šokujúci objav by mohol súboj zvrátiť v prospech Američanov. Tým sa totiž v Južnej Amerike podarilo odchytiť jedinečný exemplár. Zástupcu doteraz nepreskúmaného živočíšneho druhu. Stratený evolučný medzistupeň medzi ľudskou a vodnou bytosťou. Indiáni ho uctievali ako boha, ale zlá americká armáda zastúpená sadistickým psychopatom Stricklandom ho chce rozpitvať a preskúmať pod mikroskopom. Našťastie sú tu nemá upratovačka, vtipná černošská kamoška a starnúci homosexuál. Aj taká je Podoba vody.

Podoba vody (The Shape of Water) je filmom muža, ktorý stratil sám seba. Prečo to tvrdím? Viac sa dozviete po rozkliknutí, ak by vás zaujímalo, čo profesijne viedlo del Tora až k tomuto filmu. Ak nie, pokračujte plynule ďalej v recenzii.

Hororový expert Guillermo del Toro sa z mexického čudáka (Cronos) dočasne stal hollywoodskym rutinérom (Mimic, Blade 2). Jeho americké filmy ale jednak nenaplnili očakávania (ako tie jeho, tak i fanúšikov hororu a prvého Bladea) a jednak pri ich vzniku mal problémy s dnes nechválne známymi producentmi Weinsteinovcami (hlavne teda Harveym). Tí ho pri výrobe Bladea dvojky cenzurovali. Nečudo, že po tejto temnej skúsenosti nemal chuť pokračovať v spolupráci s USA a vybral si štáty, ktoré sa mu nestarali do roboty, spravil to presne tak, ako chcel, a výsledkom boli bravúrne retro záležitosti Princ bez kráľovstva (alias Diablova chrbtica) a predovšetkým oscarový Faunov labyrint. Kto by mal to srdce zabudnúť na nezabudnuteľný ústredný hudobný motív?

Popritom Guillermo pracovito budoval svoju producentskú filmografiu. Pozostáva z množstva prevažne hororových záležitostí ako Mama, Sirotinec, Splice alebo mrazivo dospelé Los ojos de Julia so španielskou milfkou Belén Rueda. Okrem toho, samozrejme, produkoval Kocúra v čižmách. 🙂 A stále nemal dosť, takže s Chuckom Hoganom napísal upírsku trilógiu The Strain, ktorá sa dočkala seriálového spracovania.

Po Faunovom labyrinte mohol všetko. Všetko. Rozhodol sa teda využiť novonadobudnutý veľký vplyv a pretlačiť do výroby svoju milovanú látku – pokračovanie Hellboya. Dvojka bola, bohužiaľ, klasický sequel – väčšia, akčnejšia, trikovejšia. Niektoré scény boli natoľko pretrikované, až to bolo nechutné. Napriek tomu snímka mala isté čaro, pôvabné postavy a pestré, veselé vzťahy + skvelý koniec, naznačujúci do budúcna veľké veci. Tých sme sa však nedočkali, nakoľko Hellboy 3 patril k filmom, o ktorých sa najčastejšie hovorilo, že vzniknú, ale neustále odklady nakrúcania realistom jasne naznačovali, že z pokračovania nič nebude. A nakoniec naozaj ani nebolo a takmer určite už ani nebude, nakoľko tento rok uvidíme nového Hellboya, s ktorým ale nemá del Toro nič spoločné. Chudákovi mu neumožnili pričuchnúť ani len k produkcii. Došlo i k preobsadeniu titulnej úlohy z Rona Perlmana na – do diváckeho povedomia sa vďaka postave šerifa v Stranger Things čoraz mohutnejšie dostávajúceho – Davida Harboura.

Po dvojke si Guillermo opäť doprial dlhoročnú prestávku a k réžii sa vrátil až Ohnivým kruhom. Viem, že tento film má (najmä v Číne) veľa fanúšikov, ale ja by som musel dlho rozmýšľať nad tým, aký EŠTE NEZÁŽIVNEJŠÍ film som v roku 2013 videl. V Purpurovom vrchu sa režisér definitívne utopil vo vizuálnej stránke. Nečudo, že sám nevedel, ako a kam ďalej. A tak sa na pár rokov odmlčal a rozmýšľal. A rozmýšľal. A nakoniec dorozmýšľal a došiel k záveru, že by bolo najlepšie nakrútiť niečo ako Faunov labyrint. Akurát teraz kvôli tomu nespolupracoval so Španielmi, Mexičanmi, Argentínčanmi a ani s Francúzmi, ale pohodlne zostal v USA. A je to vidno. Zrejme presne takto by vyzeral Faunov labyrint, ak by vznikol v americkej produkcii a nie v španielsko-mexicko-americkej koprodukcii.

(zdroj: imdb.com)

Svojím spôsobom je Podoba vody krásne nakrútený film. Zo začiatku pripomína vizuálne podmanivé snímky svojráznej európskej dvojky Jeunet/Caro (Delikatesy, Mesto stratených detí). Skvelá výprava a retro atmosféra, parádne predstavenie kvalitne prepracovaných postáv. Plno dospelých scén; toto ani omylom nie je film pre deti (začneme masturbáciou, pokračujeme viac vyzlečenou, než oblečenou Sally Hawkins a skončíme až niekde pri čomsi, čo nebezpečne pripomína zoofíliu). Del Toro je zasa „svoj“. Vidno, že si nakrúcanie užil a nestratil tú časť samého seba, ktorá nám predstavila Oféliu, fauna a zakliate podzemné kráľovstvo. (Inak, keď sme pri Delikatesách, tie del Toro bez ostychu vykradol v „tanečnej gaučovej“ scéne, v jeho podaní je lepšia, zábavnejšia a pôvabnejšia, ale zlodej už zostane zlodejom. Keby sa postavy pri tom pozerali v telke na Delikatesy, bolo by to niečo úplne iné a v takom prípade by som to bral. Lenže nepozerajú.)

Veľké ďakujem režisérovi môžu povedať herci. Sally Hawkins (mama z Paddingtonov) podáva vydarený výkon a Richard Jenkins jej zdatne sekunduje, hoci som si na jeho mieste neustále predstavoval svojho miláčika Johna Goodmana (až sa zo mňa raz stane šéf kastingov v Hollywoode, tak sľubujem, že Johna obsadím do každého druhého filmu). Michael Shannon sa del Torovi tiež môže poďakovať, konkrétne za fakt parádneho magora. A Octavia Spencer (držiteľka Oscara za Farbu citov) je dokonalý príklad postavy, ktorá dodáva príbehu vítaný a osviežujúci humor, ale bez toho, aby narúšala jeho celistvú a v jadre vážnu, dospelú a tragickú atmosféru. Dobrými (hoci neoriginálnymi) postavami sa môžu pochváliť aj Nick Searcy (Vyprážané zelené paradajky, Tri bilbordy kúsok za Ebbingom) ako generál Hoyt a Michael Stuhlbarg (Prvý kontakt, Muži v čiernom 3) ako Dr. Hoffstetler, muž s dobrým srdcom. Nezabúdajte však, že ako v skutočnom živote, aj vo filmoch Guillerma del Tora dobro často dopadne najhoršie.

(zdroj: imdb.com)

Koniec na mňa zapôsobil, hoci som čakal viac. Kým pri Faunovom labyrinte som plakal, tu som si len vravel „to je teda smutné, ozaj veľmi, veľmi smutné“. Keď sme pri pozitívach, treba vyzdvihnúť presvedčivý výkon Douga Jonesa, režisérovho dvorného herca. Doug v jeho predchádzajúcich snímkach stvárnil množstvo príšer, vrátane Abe Sapiena z Hellboyov. Mnohí sa pýtali (keďže v Podobe vody vyzerá podobne ako Abe), či je Podoba vody Abeovým rip-offom, resp. spin-offom, resp. prequelom (chápeme sa, hej?). Ako to teda vlastne je?

Pozor SPOILER!

Nuž, nakoniec sa priamej odpovede nedočkáme. Môže byť, no aj nemusí. Tvor nevyzerá úplne rovnako, ale ak šlo o mláďa, mohlo sa, samozrejme, zmeniť rovnako, ako sa dieťa postupne mení na dospelého jedinca. Hellboy sa odohráva dlho po čase, v ktorom sa odohráva Podoba vody, čiže „detsko-dospelá“ teória by dávala logiku a súhlasili by aj roky. V Podobe vody tvor síce nerozpráva (na rozdiel od Abea), ale rozumie ľudskej reči a časom sa ju mohol naučiť používať. No a potom sú tu, samozrejme, vajíčka. A čo je obľúbenou Abeovou mlsanicou? Veru tak.

Ja osobne tento film vnímam tak trochu ako Guillermovu snahu upriamiť na seba pozornosť štúdia Universal. To pred časom vyhlásilo, že sa chce inšpirovať Marvelom a DC a postupne príde so sériou navzájom poprepájaných titulov s legendárnymi monštrami zo svojich slávnych čierno-bielych dôb. Múmia, Dr. Jekyll, neviditeľný muž, Dracula, vlkolak… a v neposlednom rade Netvor z Čiernej lagúny. Celé sa to má volať Dark Universe. Vodná príšera z Podoby vody akoby vravela: „Pozrite sa, môj režisér by veeeľmi chcel nakrútiť práve Netvora z Čiernej lagúny, dáte mu na to 100 miliónov?“ Ostatne, ak by sa to spätne uviedlo na správnu mieru, pokojne by sa mohlo ukázať, že Podoba vody je v skutočnosti sequel samotného Netvora z Čiernej lagúny. A práve prequel, resp. origin (nestrácate sa?) by sme mohli vidieť, ak by v Universale mali o del Torovu prácu záujem (Shannonove zmienky o tom, čo sa dialo v Amazonke, patria k najvzrušujúcejším a najinšpiratívnejším okamihom). Lenže to už asi nikdy nezistíme, pretože o ďalších filmoch Dark Universe sa prestalo hovoriť.

(zdroj: imdb.com)

Čo ma nadchlo menej? Strašne predvídateľný scenár, viacero nudných scén, klišé zvraty a zvláštne, miestami až vyslovene nelogické nápady. Ktorý lekár by človeku s amputovanými dvoma prstami nájdené prsty spätne prišil bez toho, aby ich očistil od HORČICE? Prečo tvora rovno neodviezli do mora? Predtým sa v pohodičke premáva PEŠO po meste (OK, kino zíva prázdnotou a nachádza sa rovno pod hrdinkiným bytom, ale aj tak mi to nesedelo), takže behom troch minút ho odviezť do prístavu V AUTE by určite nebol problém. Prečo potreboval slanú vodu, keď Amazonka je sladkovodná rieka? A kamery všade, len nie pri nádrži s najstráženejšou vecou v komplexe. To ako vážne?

Vo viacerých momentoch si spomeniete na „toho“ Guillerma del Tora. Miláčika, ktorý vám rozpráva divoké, nebezpečné, drsné, no vlastne svojím spôsobom nádherné a výnimočné (a jemne úchylné, ale no a čo!) príbehy. Má rád monštrá, príšery, netvorov. Miluje to. Je to jeho svet. Ľudia ho nudia. V jeho svete ale najstrašnejšie príšernosti nestvárajú príšery, ale práve ľudská rasa. Spomínate si na strašnú scénu „fľaše“ z Faunovho labyrintu? Bol to jeden z minima filmov na svete, ktorý ukázal, čo sa NAOZAJ stane, ak sa sklenená fľaša stretne s ľudskou hlavou (okrem neho to ukázal ešte jeden film s Liamom Neesonom). Tak tu sa dočkáme čohosi podobného. Figuruje v tom diera v líci, ale ďalej prezrádzať nebudem, aby ste sa nepovracali. Del Toro však Podobu vody nakrútil možno až príliš „vznešene“ a akademicky, čo mi príde trochu alibistické, aby sa čo najviac zapáčil oscarovej Akadémii. Tento alibizmus mu v každom prípade vyšiel a Podoba vody získala 13 oscarových nominácií.

(zdroj: imdb.com)

Priznám sa, dosť som rozmýšľal nad hodnotením a nad tým, čo si o tomto filme vlastne mám myslieť. Či sa mi páčil, alebo nepáčil. A rozmýšľanie to bolo značne komplikované. Obsahoval v sebe niečo, čo ma zaujalo. A nebolo toho málo. Zároveň to však bola nebezpečná nuda, plná klišé a dlho dopredu odhadnuteľných twistov. Istý typ čara Podoba vody má, to bez pochýb. A o priemer tiež nejde. V mojich očiach to ale nie je ani žiadny zázrak. Určite je to lepšie, než posledné režisérove trikové hovadiny. Návrat ku koreňom, k príbehu, k postavám, k srdiečku. Vidno však, že strávil v Hollywoode zrejme priveľa času a navždy, nenávratne ho to poškodilo. Skloňme, prosím, hlavy a vzdajme vo svojich myšlienkach tichú poctu stratenému mužovi, ktorý sa pravdepodobne už nikdy nevráti. Priznám sa, mal som toho týpka rád.

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách! A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.

Ivan "tron" Kučera

Autor knihy Obchádza nás temnota. Životné krédo: Noc býva najtemnejšia pred úsvitom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Solve : *
28 ⁄ 2 =