Thought Bubble 2018: Leeds ako hlavné mesto komiksu

Festival Thought Bubble (TBF) začal písať svoju históriu v roku 2007. Prvýkrát táto akcia trvala jeden deň a odohrávala sa v suteréne radnice mesta Leeds. Jej pôvodným motívom bola propagácia komiksu a grafických noviel a pri tejto myšlienke sa organizátori udržali do dnešných dní. V našich končinách začal TBF rezonovať až pred niekoľkými rokmi. Najviac asi v roku 2016, keď festival navštívil Mike Mignola a vybralo sa naň niekoľko našich kolegov a známych. Keďže všetci určite viete, ako to chodí, aj napriek pevnému rozhodnutiu sa nám na TBF podarilo vyraziť až tento rok. Aj v tomto prípade však platí známe lepšie neskoro ako nikdy a vy tak máte prostredníctvom nasledujúcich riadkov možnosť zistiť, či cesta do Anglicka kvôli festivalu stála za to.

Ako som už spomínal v úvode, domácou pôdou TBF sa stalo mesto Leeds. To má zhruba dva roky výhodu priameho nízkonákladového leteckého spojenia s Bratislavou. A tak cesta tam nebola vôbec náročná a ani drahá. Transfer z letiska prebehol bez problémov a ubytovanie, ktoré sme si hľadali v dostatočnom (rozumej niekoľkomesačnom) predstihu, sa nachádzalo kúsok od samotnej akcie. Skrátka naše logistické plánovanie opäť slávilo úspech.

Poďme ale k téme, ktorá vás určite zaujíma najviac. Thought Bubble festival sa nachádza priamo v centre Leeds. Ešte v roku 2016 boli priestory trošku mimo mesta v priestoroch Royal Armouries (krásne múzeum, ktoré sme navštívili pred odletom), ale organizácia sa presunula bližšie k ľuďom a urobila z centra Leedsu zároveň aj centrum komiksu. Návštevníci tak mohli využiť všetko, čo im ponúka mesto v kombinácii s festivalom. Boli ste hladní? V meste bolo kvantum reštaurácií, pubov alebo supermarketov. Mali ste chuť na nákupy? Opäť vám Leeds vyšiel v ústrety. Čo by kameňom dohodil, bola pobočka Forbidden Planet a veľmi sympatický OK Comics, ktorého škatule s 50-centovými zošitovkami boli fascinujúce. Táto lokalizácia v centre mala teda nesporné výhody. Ako to ale bolo s priestormi?

Victoria Hall

Bola sobota krátko pred desiatou ráno a naša výprava stála v rade. O pár minút sa mali otvoriť brány festivalu a ľudia, ktorí chceli stretnúť svoje idoly, sa v stále väčších húfoch pomaly zbierali. Victoria Hall, ktorá sa nachádzala priamo v miestnej radnici (Town Hall) sme si na úvod nevybrali náhodou. Na jednu stranu sme túto budovu považovali za akési srdce festivalu a taktiež tu bolo meno, ktoré som aspoň ja považoval za jeden z highlightov akcie.

Keď nás konečne pustili, moje kroky okamžite zamierili k jedinému stolu. Neobzeral som sa napravo ani naľavo, išiel som úplne priamo. A pár minút po mojom príchode k radu, ktorý mal len pár metrov, prišiel. Alex Maleev, ktorý na prvý pohľad vyzeral veľmi distingvovane a bolo v ňom poznať umelca. Jeho prácu obdivujem už dlho, a preto bolo úžasným zážitkom prehodiť s ním pár slov, odfotiť sa a získať niekoľko autogramov. A to bol len začiatok!

Radnica v Leedsi ponúkala naozaj reprezentatívne a príjemné priestory. Veľmi som sa teda nedivil, že som pri pátraní po toaletách náhodou vbehol na prebiehajúcu svadbu. Sobáš neskôr niekto označil za najlepší skupinový cosplay. Budova, ktorá bola postavená v polovici 19. storočia, ponúkala naozaj zaujímavú atmosféru a v priestoroch, ktoré sú bežne využívané na divadlo alebo koncerty, sa teraz nachádzali stánky vystavovateľov. Človek tu mohol nájsť naozaj skoro všetko týkajúce sa komiksu. Neboli tu ale tričká, hrnčeky a rôzny tuctový merch, aký je typický pre akcie tohto druhu. Všetko to boli originály a autor motívov na predávaných predmetoch bol väčšinou priamo na mieste. Okrem desiatok pre nás zväčša neznámych, ale o to zaujímavejších mien, tu boli aj mená, ktoré priťahovali najviac pozornosti.

Okrem už spomínaného Alexa Maleeva najväčší poprask, a tým pádom aj rady, spôsoboval Greg Rucka. Tento niekoľkonásobný víťaz Eisner Award, podpísaný pod titulmi ako Wonder Woman, Wolverine, Lazarus alebo Black Magick, bol viac ako zaujímavý zjav. Nikam sa neponáhľal, s každým sa rozprával ako s dlhoročným kamarátom, a keď som ho požiadal o spoločnú fotku, veľmi príjemne ma prekvapil. Nehľadel na dlhú frontu, ktorá na mňa závistlivo hľadela. Vyšiel spoza stola, vybral správnu stenu, nech máme na záberoch fajn pozadie, a po jednej serióznej fotke začal šaškovať, z čoho vznikli moje top fotky festivalu. Dorazil to skonštatovaním, že mám kolegu, čo nás fotil, poriadne skontrolovať, a ak nebudem spokojný, mám ísť rovno na začiatok radu a zopakujeme si to.

Rovnako uvoľnená bola atmosféra aj u Matthewa Rosenberga. Autor nedávno vydaných sérií ako Punisher, Edge of Venomverse alebo Phoenix Resurrection bol tiež spontánny a otvorený akejkoľvek debate. Oplatilo sa zastaviť aj pri sympatickej Leile Del Duca, ktorá pre Image píše sériu Sleepless. Hneď vedľa nej mal svoj stánok Ivan Brandon (VS) a každý deň si tam na chvíľku sadla aj tvár festivalu Tula Lotay. Iba v nedeľu poobede prišiel do Victoria Hall Jason Latour (Southern Bastards), ale oplatilo sa ho vyčíhať. Okrem podpisu som si odniesol aj mini kresbu Spider-Gwen. Victoria Hall sa vďaka svojej reprezentatívnosti a polohe naozaj stala srdcom festivalu. Ale veľké veci sa nediali len tu!

Ask for Mercy Marquee

Prakticky oproti radnici sa nachádzal jeden zo stanov, ktorý slúžil ako ďalší priestor festivalu. V porovnaní s ostatnými stanmi bol oveľa menší, možno až polovičný, ale viac toho priestor parkoviska nedovoľoval. Ak vás zaujal názov tohto priestoru, tak ten nie je náhodný. Ask for Mercy je názov série, ktorá začala nedávno vychádzať a ide o tzv. „Comixology Originals“, teda sériu, ktorá je určená exkluzívne pre Comixology. Tento komiks je zaujímavý aj tým, že sa scenárista Richard Starkings a veľmi svojská kreslička s nádhernou kresbou Abigail Jill Harding našli práve na jednom z minulých ročníkov festivalu. Slovo dalo slovo a projekt bol na svete. Aj toto je ďalší dôkaz, aký kreatívny pretlak na Thought Bubble bol a že interakcia medzi umelcami nie je výnimočná, skôr naopak.

O stane AFM by sa dalo povedať, že išlo centrum anglického komiksu. Dôvodom bolo to, že svoje miesto tu mala prezentácia magazínu 2000 AD a autorov, ktorí pre tento magazín písali alebo stále aktívne píšu. Tento magazín u nás síce veľmi známy nie je, ale v UK má právom kultový status. Hovorí sa tiež, že prakticky každý autor z ostrovov začínal v štruktúrach 2000 AD. Najviac v tomto stane jednoznačne zaujal Matt Ferguson. Tento grafický dizajnér a umelec zo Sheffieldu mal neustále plno. Ľudia si u neho nechávali podpisovať jeden z jeho obrovského portfólia filmových plagátov. Aktuálne je najznámejší vďaka spolupráci s Marvel Studios, kde vytvára artworky pre Blu-Ray a množstvo propagačných posterov.

Mňa osobne potešila účasť Guillerma Ortegu, ktorý ako inker pracoval na mnohých sériách pre Marvel a DC a mal som ho možnosť stretnúť už na VIECC. Veľmi zaujímavé bolo tiež stretnutie so scenáristom Ram V, ktorý kolegu veľmi zaujal svojím komiksom Paradiso. Dá sa povedať, že v tomto stane sme strávili asi najmenej času, ale aj tak tu bolo príjemne. Plus priamo pred ním sa nachádzal vigvam s kávou, takže sme sa stále motali okolo.

Originals Marquee

Ďalší stan, o niečo väčší ako AFM, sa nachádzal tiež v okolí radnice, ale z inej strany. Tento priestor bol pomenovaný po už spomínaných „Comixology Originals“ komiksoch a konalo sa tu ich predstavovanie, špeciálne podpisové akcie a podobne. Zo známejších komiksových mien sme nemohli vynechať návštevu u francúzskeho kresliča, ktorý sa prezentuje ako Bengal (All-New Wolverine, Supergirl). U tohto na prvý pohľad veľmi skromného chlapíka sme si dali podpísať jeho aktuálnu novinku Death or Glory, ktorú tvorí spolu s Rickom Remenderom. Pre fanúšikov univerza Black Hammer bol veľmi zaujímavým hosťom Dean Ormston. Hneď vedľa neho sedel autor komiksu The Coldest City, Antony Johnston. Ak vám tento komiks na prvý pohľad nič nehovorí, tak ide o predlohu pre film Atomic Blonde.

Oproti Johnstonovi nás čakal asi najpríjemnejší rozhovor v rámci festivalu. Nick Brokenshire, autor kresby komiksu The Once and Future Queen, nám s veľkou radosťou porozprával o spomínanej sérii a o tom, ako s ním Dark Horse vybabralo, keď sa odrazu rozhodlo tento príbeh vydať iba ako súborné vydanie. Zošitovo teda vyšli len prvé dva diely tejto minisérie. Pýtal sa na Slovensko, na dostupnosť komiksov u nás, na festivaly, ktoré sa u nás konajú, a podobne. Bol to naozaj milý a veselý chlapík. Krása TBF bola aj v tom, že tu človek mal možnosť stretnúť úplne neznámych autorov a prezrieť si ich prácu. V tomto smere bol mojím favoritom kreslič Simo, ktorý si ma komiksom Needleman naozaj získal. A takých ako on tam bolo niekoľko. Mať tak otvorený účet a nelimitovanú batožinu v lietadle…

Comixology Marquee

Suverénne najväčším priestorom bol stan nachádzajúci sa kúsok za radnicou. Oproti horeuvedeným stanom bol asi trojnásobne väčší a svoj priestor tam našlo viac ako 200 hostí. Ako prvého sme navštívili Jocka, ktorý mal pri sebe zo začiatku veľmi dlhý rad, ale nechali sme ho na neskôr a oplatilo sa. Po asi 10 minútach sme boli pri ňom a čakal nás veľmi zábavný, aj keď trochu roztržitý chlapík. To nám jasne demonštroval aj v pondelok, keď sme ho stretli v meste bežiaceho na vlak.

Konštantne veľkú návštevu mal kreslič Charlie Adlard. Domáci si u neho nechávali podpisovať najmä Sudcu Dredda, ale fanúšikovia ho najčastejšie oslovovali s komiksom Walking Dead v rukách. Dôvodom, prečo sa to u neho príliš nehýbalo, bolo aj to, že za 20 libier (ktoré po akcii putovali priamo na charitu) kreslil skice zombíkov a veľmi populárne boli kresby samotných fanúšikov ako oživených mŕtvol. A išlo mu to naozaj skvele.

Ako neskutočne spontánne duo sa predviedli Kieron Gillen a Jamie McKelvie, ktorí spolu pracujú na sérii The Wicked + The Divine. Navštívili sme ich celkovo dvakrát, keďže v nedeľu som s Kieronom skrátka musel prehodiť pár viet o jeho moderátorských schopnostiach, o ktorých tu ešte budem písať. Kieron nám, samozrejme, nezabudol predstaviť aj svoju pripravovanú novinku DIE.

Kúsok od tejto bujarej dvojice sedel veľmi nenápadne Sean Phillips. Tohto kresliča môžu čitatelia poznať aj u nás vďaka preloženým sériám Criminal a Fatale. Kúsok od neho mal svoj priestor kreslič Lee Bermejo, ktorý v poslednom čase zaujal najmä komiksom Batman: Damned. Christian Ward, ďalší z radu veselých chlapíkov, má na konte napríklad veľmi dobre hodnotenú sériu Black Bolt, na ktorej spolupracoval so Saladinom Ahmedom. Ten bol pôvodne tiež ohlásený ako hosť, ale asi sa niečo pokazilo a z menoslovu hostí zmizol.

Veľmi svojským štýlom sa prezentoval britský scenárista Al Ewing, ktorý ma zaujal najmä neskutočne dobrou sériou The Immortal Hulk. Zaujímavou kapitolou bol kreslič Brian Stelfreeze. Napriek tomu, že v stane sedel prakticky od rána do večera, podpisovaniu sa venoval len hodinu denne. Čo bolo trochu zvláštne a svoj výtlačok Black Panthera som si nestihol dať podpísať. Nevadí, je to jediný „Pokémon“, ktorý mi chýba do zbierky.

Scenárista Paul Allor a kreslič Chris Evenhuis sú tím zodpovedný za veľmi sympatickú sériu Monstro Mechanica. Je teda škoda, že na TBF sa mohol dostaviť len Paul. Chris podľa jeho slov ostal visieť na letisku, keďže búrka, ktorá sa vtedy preháňala Európou, stopla všetky lety. Takto by som mohol v menoslove zaujímavých mien a zážitkov ešte chvíľku pokračovať, ale bolo by to naozaj nadlho. Rozhovorov som absolvoval nespočetne a veľmi pozitívne bolo, že sa niesli v rovnakom duchu, nech už išlo o etablovaného autora z najväčších vydavateľstiev alebo autora, ktorý prišiel prezentovať svoju prvotinu.

The Carriageworks Theatre

V priestoroch kompaktného divadla, ktoré sa nachádzalo hneď vedľa hlavného stanu, sa odohrával program, ktorý potešil fanúšikov prednášok a workshopov. Svoj priestor tam malo, samozrejme, vydavateľstvo 2000 AD, ale aj množstvo menších zástupcov z komiksovej brandže. Zaujímavá bola diskusia s Gregom Ruckom, ale vrcholom programu bola určite účasť špeciálneho hosťa festivalu, ktorým bol Warren Ellis. Špeciálny hosť to bol najmä preto, že Ellis chodí v poslednom čase na podobné akcie minimálne a pre rok 2018 bol TBF jediná akcia, ktorej bol súčasťou. Kvôli zdravotným problémom sa nekonala ani žiadna podpisová akcia, ale aj tak sme si počas víkendu Ellisa užili do sýtosti.

V sobotu diskutoval s Kieronom Gillenom, ktorý bol v úlohe moderátora. Jeho otázky boli trefné, často vtipné, ale keďže nebol veľmi veľký kamarát s mikrofónom (čo som mu na druhý deň vytkol), občas sa otázky dostali iba do prvých radov. Legendárna hláška vznikla pri začiatku diskusie o seriáli Castlevania, kde Warren Ellis figuruje ako scenárista. Gillen sa totiž Ellisa spýtal, ako mu ide práca s adaptáciou tej „vampire jumping game“. Myslím, že nikto zo zúčastnených už Castlevaniu nenazve inak. Aj na druhý deň, keď som mu tento moment pripomenul, rozosmiali sme niekoľko stolov v okolí.

Nedeľa bola, čo sa týka prednášok, už trochu chudobnejšia, ale určite sa dali nájsť zaujímavé panely. Všetko ale smerovalo k vrcholu dňa a dovolím si povedať, že aj k vrcholu festivalu, a bol to opäť Warren Ellis. Tentoraz bol na pódiu sám a mal za úlohu festival ukončiť. Túto úlohu splnil bez jediného zaváhania, ale to nebolo to hlavné, čo sa mu podarilo. Svojím prejavom zasiahol asi všetkých prítomných, keďže z pozície človeka, ktorý sa v tomto odvetví pohybuje 25 rokov, hovoril o komikse ako o umení.

Hovoril o tomto často zaznávanom médiu ako o niečom, čomu sa darí, čo má silu a čo má prostriedky na riešenie závažných celospoločenských problémov. A nestrieľal len tak do vetra. Používal historické fakty, svoje skúsenosti, zážitky, citáty a podobne. Označil komiks za niečo, čoho sme súčasťou aj my – autori, kresliči, redaktori, recenzenti, youtuberi, ale aj bežní čitatelia a návštevníci. Človek, ktorý tak často počúva, že sa venuje niečomu, čo je „pre deti“, musel tak tieto slová vnímať veľmi motivačne. Každý mal pocit, že je súčasťou veľkého a živého celku. Že je súčasťou niečoho výnimočného. Na videu táto reč asi nebude mať takú silu, ale odporúčam si ju pozrieť, prípadne si prečítať prepis tohto príhovoru.

Okrem spomínaných priestorov sa TBF odohrával aj ďalších budovách. Respektíve festival prebiehal už od pondelka s rôznymi sprievodnými akciami, ktoré sa konali v Leeds City Musseum, Leeds Arts University a Leeds Library. Už pri pohľade na názvy týchto inštitúcií vám musí byť jasné, že išlo množstvo výstav, workshopov a prednášok na najrôznejšie témy spojené s komiksom. Súčasťou TBF bola napríklad aj interaktívna výstava, ktorá sa odohrávala prakticky na celom festivale. Stačilo si stiahnuť aplikáciu a hľadať v priestoroch akcie plátna s označením AR. Zväčša išlo o obrazy s umeleckými výjavmi, ktoré sa ale pri pohľade cez telefón (aplikáciu) rozhýbali a začali vydávať zvuky. Bolo to príjemné spestrenie.

Určite ste si všimli, že som doteraz nešetril superlatívmi. V nasledujúcich riadkoch nimi nebudem šetriť už vôbec. Chcel by som vám totiž opísať organizáciu, a tá bola vynikajúca. A dôvodom, prečo to tam všetko fungovalo, boli tzv. „red shirts“. Boli to organizačné zložky, ktoré mali celý festival pevne v rukách. Nezaznamenal som nič, čo by nebolo nejakým spôsobom podchytené, a ak sa aj vyskytol problém, kreativita „červených tričiek“ nepoznala hraníc.

Ako príklad uvediem čakanie na podpisy známejších autorov. V momente, keď hrozilo vytvorenie dlhého radu v priestoroch, kde by to zakrylo iných vystavovateľov alebo by to spôsobilo zápchu, organizátori zasiahli a nechali pri autorovi iba pár ľudí. Zvyšok presunuli niekam inam. Pokojne aj do druhej miestnosti alebo pred stan cez špeciálne, na to určené dvere. Žiadne zápchy sa teda nekonali, každý rad mal svoje miesto v priestore a nikomu v ničom nezavadzal. Pohyb po festivale bol tiež celkovo veľmi plynulý. Každé dvere mali striktne dané, či sú na východ alebo vstup, a tak sa nám za celý čas nestalo, že by sme sa niekde zasekli.

Ak sa napríklad stalo, že ste potrebovali informáciu alebo usmernenie, organizátor bol pri vás skôr, ako ste ho začali hľadať. Stalo sa nám to niekoľkokrát a bolo to fascinujúce. Nedá sa mi tiež nespomenúť skutočnosť, že organizátori mysleli naozaj na všetkých fanúšikov komiksu. Priestory, v ktorých sa TBF odohrával, boli bezbariérové a všade sa tak dalo dostať aj človeku na vozíku. Pri prednáškach (aspoň na tých, ktoré sme navštívili) bol samozrejmosťou prekladateľ do posunkovej reči. Veci u nás neslýchané.

 

Thought Bubble festival is the best festival. #Comics

— jock (@Jock4twenty) 24. septembra 2018

Ako by som teda festival Thought Bubble zhrnul? Bol to úžasný zážitok. Profesionálne zorganizovaná akcia, na ktorej sa skrátka fanúšik komiksu nemohol nudiť. TBF sprostredkoval návštevníkom stretnutie s veteránmi, ale aj s úplnými nováčikmi vo sfére komiksu. Celkovo tu bolo viac ako 130 hostí a 400 vystavovateľov. Z Leedsu sa na týždeň stalo hlavné mesto sekvenčného umenia a každý fanúšik tohto úžasného média by mal túto udalosť v budúcnosti určite navštíviť. Ja už som začal šetriť na ďalší ročník. Ak by som totiž mal ísť v roku 2019 iba na jedinú akciu, bola by to práve táto.

Zaujal ťa tento článok? Staň sa fanúšikom našej facebookovej stránky a buď pravidelne informovaný o všetkých novinkách! A ak chceš nahliadnuť do zákulisia, sleduj nás na Instagrame.